Patríte medzi najvýznamnejšie osobnosti reklamnej fotografie na svete. Prečo ju opúšťate?
Voľakedy reklamný fotograf robil reklamu a umelecký fotograf sa prejavoval ako umelec. V 70. až 90. rokoch sme robili reklamnú fotografiu podľa seba, mali sme slobodu a nemali sme nad sebou žiaden dozor.

Čiže problém je, že ste stratili slobodu?
Časy sa menia, povedal Bob Dylan. Je iná doba. Teraz je tu nová generácia s úplne inými názormi. Okrem toho je tu internet, ktorý úplne zmenil reklamu. Reklama viac prechádza na internet a keď sa chce fotograf prejaviť, tak sa lepšie prejaví v projektoch, ktoré si sám vytvorí.

Necítili ste sa predsa len v reklamnej fotografii viac doma?
Prechod k umeleckej fotografii pre mňa nie je až taký ťažký. A hranica medzi reklamnou a umeleckou fotografiou dnes tiež už nie je taká presná ako kedysi. Reklamu som robil roky s láskou a potešením, ale veci sa menia. Teraz robím projekty, ktoré si sám zorganizujem alebo projekty, na ktorých pracujem roky a potom sa premenia na výstavy, knihy či film.

Sú aj vaši kolegovia takí prispôsobiví?
Je zaujímavé, že veľa voľakedy superúspešných reklamných fotografov sa nevie vyrovnať s tým, že umelecký svet ich dnes nechce prijať.

Prečo?
Lebo nepochopili, že umelecký svet má úplne iné požiadavky. Rozmýšľanie pri reklamnej a umeleckej fotografii je úplne iné.

Ako to, že sa z nich zrazu stali outsideri?
Umelecká fotografia bola úplne na dne a teraz sa dostala až na výslnie. Reklama, ktorá bola na výslní, sa postupne dostala dole.

Takže sa už neoplatí fotiť reklamy, ale viac vynáša umenie?
Dnes dostanete za reklamnú fotku polovicu z toho, čo som za ňu dostal pred 30 rokmi. Situácia sa veľmi zmenila a umelecké fotky sa teraz predávajú za milióny dolárov. Umenie je biznis, snažíme sa to vnímať ako nejakú posvätnú záležitosť, ale tí superbohatí umelci sú biznismeni. Tam, kde sú, sa dostali kombináciou talentu, biznisu, šťastia a neskutočnej práce.

Vy sám teraz však fotíte vážne umelecké fotky i "oddychovky“ z ciest. Nie je to čudné?
Kompenzujem si tak svoju minulosť, nemôžem sa do nej úplne ponoriť, fotiť len staré židovské knihy alebo ľudí, čo prežili holokaust. Zošalel by som z toho.

A nezazlievajú vám to?
Je pravda, že v umeleckom svete najmä tie "veľké umelecké hviezdy“ nemajú rady, keď robím jedno aj druhé. Mám známu v Toronte, veľmi významnú kurátorku, ktorá vždy hovorí, aby som sa držal len kníh. A ona nechápe, že by som bol dnes v blázinci, keby som ju poslúchol.

Pri čom všetkom sa dokážete odreagovať?
Ľahkosť do života mi dávajú zábery z ciest, ale aj ženské akty. Nemôžem sa koncentrovať iba na "vážne“ veci, ako to takzvaní vážni umelci robia. V mnohých prípadoch je to totálny bullshit.

Prečo?
Lebo keď s niečím dosiahli úspech, tak sa na to potom snažia dávať filozofické nátery.

A čo vaše fotky a lá americký gýč?
Tak to je vážna vec (smiech). To bola zo všetkých týchto prác najťažšia práca. Keď sa na tie fotky pozriete podrobne, každá hračka je nalepená na druhú a to je veľmi náročná až laboratórna práca. Bolo to robené v dobe, keď neexistoval Photoshop.

Vy však tvrdíte, že pre vás fotenie nie je práca...
Naozaj to nie je práca. Práca je, keď niečo kopete. Ľudia, ktorí pracujú, absolútne nemajú chuť niečo dokončiť a práca je pre nich prísť do práce a čo najviac sa ulievať. To by ma zabilo. Hoci som mal ponuky pracovať v štúdiu za dosť veľké peniaze, ale to by už bola práca.