Je 25. september 1940. Skupina matematikov vo Washingtone práve rozlúskla tzv. purpurový kód. Japonci ho aj napriek varovaniu Nemcov používali až do konca druhej svetovej vojny, odmietali veriť, že by ho niekto mohol rozlúštiť. Lenže Američania mali Williama Friedmana, kráľa kryptológov. Jeho oddelenie dekódovalo správy z celého sveta a počas voľných chvíľ sa pre zábavu venovalo lúšteniu historických dokumentov. Prelamovali jednu šifru za druhou, len jedna starobylá kniha stále odolávala. A odoláva dodnes. Voynichov rukopis.

Téma

​Z prvých stránok Voynichovho rukopisu máte pocit, že pozeráte na nejaký stredoveký herbár. Prevládajú obrázky na prvý pohľad dôverne známych rastlín. Lenže žiadnu z nich sa doteraz nepodarilo spoľahlivo určiť...

V druhej kapitole pri sledovaní astronomických výjavov ľahko zneistiete a v tretej – „kúpeľnej“ – už len neveriacky krútite hlavou nad obrázkami nahých žien, kúpajúcich sa v podivných, často prepojených nádobách so záhadnou zelenou tekutinou. Kozmologická časť vás zavedie do akýchsi fantazijných krajín s vyobrazením hradov a sopiek. Piata kapitola (farmakologická) sa vracia k rastlinám. Zobrazené sú však len detaily – korene, listy, kvety a tiež podivné banky, pripomínajúce prvé mikroskopy, ktoré by však v dobe vzniku rukopisu ešte nemali existovať.

Posledná, šiesta kapitola je bez obrázkov a text je delený na krátke odseky. Snáď preto dostala názov recepty. Vlastne ani niet divu, že knihou bol posadnutý snáď každý, kto sa ju po stáročia pokúšal vylúštiť. Lekársky spis....