Čo vás priviedlo k tomu stať sa zdravotnou klaunkou?

Určite to, že mám rada prácu s ľuďmi a v spoločnosti som bola práve ja ten zabávač. Som rada, keď sa ľudia smejú a bavia práve na mne, a vôbec mi to neprekáža. Červený Nos vypísal konkurz, ja som sa ho zúčastnila a vyšlo to. 

Aký bol váš prvý pracovný deň?

Moja prvá klauniáda v nemocnici bola sprevádzaná veľkými očakávaniami a emóciami. Čo zažijem? Koho tam stretnem? Som vôbec vtipná? Či niekoho rozveselím... Ja to nezvládnem... Miešali sa vo mne pocity strachu a radosti. Avšak, po opustení nemocnice to zo mňa opadlo a povedala som si, že to bol pre mňa ten najkrajší moment, že som možno niekomu na krátku minútu zmenila deň. To je pre mňa veľká vec.

Čo vám popri všetkých týchto emóciách pomáha odosobniť sa a oddať sa humoru?

Pomáha mi, keď si nasadím červený nos, obujem si opätky, nasadím moje ružové šatočky, pripnem brošňu ružového prasiatka. Od tohto momentu ma oslovujte pani Doktorka Emília Bažíková. To, čo však pomáha najviac, je červený nos. Je to niečo, v čom si môžete dovoliť byť slobodný. Ste odrazu niekto iný, žijete iný život v nemocničnom prostredí. Môžeme to prirovnať ku situácii v tele dieťaťa dostávajúceho sa do rôznych povolaní a statusov. Raz je princezná, raz zverolekárka. Aj my sa vraciame do detstva a môžeme byť kýmkoľvek. V tom je to čaro. Hráme sa.

Kto je pani Doktorka Emília Bažíková?

Je to moje klaunské alter ego. Špecialistka vo svojom obore, teda odborníčka na nemocničný nábytok a hodnotenie izieb. Vždy dobre upravená. Je to šéfka, všetko má pod kontrolou. Vie napríklad aj operovať.

Máte niekedy pocit, že ste mohli v konkrétnych situáciách zareagovať úplne inak?

Áno. Občas si po návšteve danej izby môžete povedať, že ste to mohli urobiť úplne inak. No v daný moment niekedy neviete vyhodnotiť situáciu a zdravotný stav pacienta. Pred každou návštevou vždy musíme zaklopať na dvere a opýtať sa, či môžeme vojsť. Ak si to pacient nepraje, nevojdeme. A niekedy je dobré byť odvážny a vyskúšať to. Po malých krôčikoch klaunovať vo dverách. Veľakrát sa stalo, že pacient sa uvoľnil a nakoniec sme mali všetci spoločne príjemný moment. Sú aj situácie, kedy netreba tlačiť na pílu a je potrebné to rešpektovať. Malé deti sa môžu zľaknúť bieleho plášťa a my sa pomocou neho snažíme tento „syndróm“ odbúravať. Vstupujeme veľmi citlivo, s empatiou a snažíme sa za krátky časový úsek rozpoznať, či je situácia vhodná alebo nie. Deti v nemocniciach navyše môžu mať bolesti, musia brať lieky, alebo sa práve cítia unavené. Často sa stáva, že po prvom odmietnutí príde pozvanie po tom, ako deti a rodičia počujú smiech ozývajúci sa z vedľajších izieb.

Máte v rukáve scénku, pri ktorej sa každý zaručene zasmeje a ľady sa prelomia?

Naša práca je založená najmä na improvizácii, ktorá má však pevné základy v trénovaní a vzdelávaní. Nemám teda takú scénku v rukáve. Snažím sa pracovať s daným okamihom, užiť si ho, reagovať na môjho klaunského kolegu, ktorý je tam pre mňa oporou a navzájom sa dopĺňame. Hudba a tanec je podľa mňa však vždy dobrým prostriedkom na roztápanie ľadov. Keď k tomu pridáme narážanie do dverí, tak úspešnosť vtipu by mala byť zaručená. Nie však vždy, samozrejme.

Dokážete si počas návštevy medzi sebou vybudovať hlbší vzťah?

Na detskej onkológii sa pacienti nemenia tak často. Preto tieto deti poznáme lepšie a náš vzťah je preto iný ako k pacientom, ktorí na oddelení netrávia toľko času. Deti nás už poznajú a tešia sa kedy prídeme znovu. Máme k nim vybudovaný špecifickejší vzťah. Tešíme sa z ich pokrokov a sprevádzame ich na tejto zložitej ceste. Samozrejme, tá cesta môže byť vždy plná humoru a zábavy a to je na tom krásne.

Dá sa tejto práci venovať na plný úväzok?

Práca zdravotného klauna je psychicky náročná a my musíme byť v dobrej fyzickej aj psychickej kondícii, aby sme mohli naozaj rozdávať dobrú náladu a skutočnú radosť. Preto máme stanovený maximálny počet klauniád za mesiac, pričom jedna štandardná klaunská návšteva trvá v rozpätí dvoch až troch hodín – v závislosti od veľkosti oddelenia. Každý z nás má svoje pracovné aktivity, popri ktorých sa venuje klaunovaniu, ktoré je pre nás najmä poslaním.

Moment, ktorý vo vás zanechal najväčšiu stopu?

Mojím najkrajším zážitkom bolo, keď som vošla do izby, kde ležal dlhodobo chorý pacient. Bol v bdelej kóme a nereagoval na nič. Personál nám predtým podal informáciu, že vlastne za ním nemusíme ísť, lebo nás aj tak nebude vnímať. My sme však predsa len do tej izby vošli. Skúsili sme zahrať nejakú melódiu a naraz sme videli malý úsmev a silné stlačenie mojej ruky. Bolo to v tej chvíli pre mňa niečo neuveriteľné. Pre mňa sa v tej chvíli určite stal malý zázrak. Pre tieto malé zázraky prácu zdravotného klauna obdivujem a pristupujem k nej s pokorou.

Alexandra Turoňová

Rozhovor spravila študentka žurnalistiky. Vznikol v rámci programu Svet medzi riadkami, ktorý v spolupráci s HN realizujú nezisková organizácia Človek v ohrození a Katedra žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Program spolufinancuje SlovakAid.

Farmári pracujúci na ryžovom poli. FOTO: Flickr

FOTO: Flickr

HN Globálne FOTO: Hn Globálne

FOTO: Hn Globálne