Nevyhnutne máme sklon stávať sa viac podozrievaví, zároveň ale chceme zostať racionálni a nemeniť svoje životné zvyky. Ľudská bytosť od vekov žije so strachom a načúva mu, lebo ide o psychickú obranu pred reálnym nebezpečenstvom. Zhodnotiť objektívne riziká tvárou v tvár strachu vyvolanému nepredvídateľnými atentátmi je psychicky náročná úloha.
Keď sa traumatické udalosti opakujú, keď sa týkajú ľudí, ktorých považujeme za bytosti ako sme my, potom sa zvládanie strachu stáva ťažšie aj z neurobiologických príčin.
Aktivujú sa totiž špecifické oblasti mozgu, ako je amygdala alebo hipokampus. Aktivujú sa tiež mediálne časti prefrontálnej kôry, ktorá nám umožňuje racionálne uvažovať a ktorá hrá úlohu v chápaní strachu, ale ešte viac v jeho prekonávaní, podotýka taliansky denník Corriere della Sera.
Dokázať zachovať racionálny postoj môže byť namáhavé, ale je to možné: stačí si pripomenúť, že počet obetí teroristických útokov je veľmi zdôrazňovaný oproti iným príčinám smrti. Môže sa to zdať cynické, ale je to tak.
Aj v krajinách, ktoré sú zachvátené terorizmom, ako je napríklad Izrael, sa počet týždenných obetí terorizmu takmer nikdy nepriblížil počtu obetí dopravných nehôd. Je tiež veľmi rozdielna psychická reakcia tých, ktorí boli nejakým spôsobom vystavení traumatickej udalosti, a tých, ktorí sa o nej dozvedajú prostredníctvom médií. Tí tvoria väčšinu populácie.
Tu je niekoľko pravidiel, ktoré môžu pomôcť občanom i úradom pokúsiť sa zmierniť psychologické efekty teroristických činov:
1. Oddeľme strach od reálneho nebezpečenstva. Snažme sa uvedomiť si, ako prezentujú teroristické činy médiá a aké je reálne nebezpečenstvo pre jednotlivca.
2. Vráťme sa čo najrýchlejšie k normálnemu životu.
3. Neustupujte strachu. Hlavným cieľom teroristických útokov je vyvolať strach. Je potom na vládach a zodpovedných činiteľoch, aby chránili verejnosť pred strachom, nielen pred reálnym nebezpečenstvom.
4. Je možné, že sa vo chvíľach tesne po tragickej udalosti prejavia niektoré formy úzkosti, najmä somatické, ako sú problémy so spaním alebo s kardiovaskulárnym systémom. Lepšie než siahať po liekoch je obmedziť sledovanie médií. Tým znížime nebezpečenstvo, že si privodíme posttraumatický stres, ktorý môže postihnúť aj toho, kto nebol priamo vystavený traumatickej udalosti, ale len opakovanému pôsobeniu médií.
5. Uvedomme si, že cigarety a prílišné holdovanie alkoholu predstavujú pre jednotlivcov oveľa vyššie ohrozenia zdravia než terorizmus.
6. Osamotení ľudia by mali hľadať psychickú oporu, či už u sociálnych služieb alebo u cirkevných spoločenstiev.
7. Zabráňme tomu, aby boli deti príliš vystavené informáciám o teroristických činoch.
8. Zvýšte svoju bdelosť voči situáciám, ktoré môžu byť podozrivé a ktoré by mali byť oznámené polícii a úradom.
9. Inštitúcie by mali v prípade vyhlásenia poplachu jasne definovať typ hrozby, označiť miesto, ktoré je ohrozené, a obyvateľov informovať o tom, čo môžu sami urobiť.
10. Keď inštitúcie usúdia, že hrozba pominula, mala by to pokiaľ možno jasne oznámiť.