Štát, ktorý dnes mnohí činia zodpovedným za vysychanie Aralského jazera aj vtáčiu chrípku, má dnes šesťdesiat rokov. Už dlhšie nie je veľký rozlohou: V roku 1979 sa k nevôli zástancov "Veľkého Izraela“ nakoniec stiahol zo Sinajského polostrova výmenou za krehký mier a pred troma rokmi dokonca násilne vysťahoval vlastné obyvateľstvo z ďalšej časti historickej pravlasti - z pásma Gazy.
Tento štát dodnes žije v latentnom vojnovom stave s väčšinou arabského sveta a v studenej vojne so susedným mocným Egyptom. Hraničí s tromi entitami: Jordánskom, pásmom Gazy (ktorú intenzívne podporuje Irán) a Palestínskou autonómiou.
Na celom arabsko-izraelskom konflikte zaráža priam kolosálny nepomer síl. Keďže arabské krajiny sú vo svojom postoji proti Izraelu spravidla vzácne jednotné, nie je možné nebrať tento nepomer do úvahy: Arabský svet má 650-krát väčšiu rozlohu a 50-krát vyšší počet obyvateľstva. K dispozícii má obrovské finančné a vojenské prostriedky, na svojej strane svetovú ľavicu, pravicu aj stred, biznismenov, senzibilov aj antisemitských Židov.
Keď pred 60 rokmi - 14. mája 1948 - tento nový štát v Palestíne vyhlásili, presadil sa nakoniec názov Izrael a nie trebárs "Palestína“ (tá príliš pripomínala rímsku okupáciu), alebo "Sion“ či "Erec Izrael“, hoci aj také návrhy boli na svete.
Hranice, ktoré tomuto novému subjektu medzinárodného práva nadiktovala rezolúcia VZ OSN č. 181 z roku 1947, však mnohí sionisti považovali za prefíkaný rozsudok smrti. Napriek sklamaniu sa však zväčša radovali, aj keď sionistické eufórie narážajú po celý čas na tvrdú realitu: medzinárodné spoločenstvo bolo ochotné vrátiť "reštituentom“ len malú časť ich dejín, z ktorých Židov kedysi vyhnal európsky imperializmus, a ktorí nakoniec padli za obeť arabskej expanzii a kolonizácii.
OSN sa pri svojom kontroverznom rozhodnutí opierala nie až tak o historické právo pôvodných majiteľov na vlasť svojich predkov, ale skôr o prirodzené právo arabského obyvateľstva, no a väčšiu časť židovskej pravlasti nechala v arabských rukách. Ozajstnou katastrofou však nebola malá rozloha (Izrael by sa vtesnal do Slovenska hneď trikrát) s vyprahnutou púšťou, ktorá tvorila vyše polovice územia štátu, ale skôr skutočnosť, že Izrael bol tvorený tromi prakticky izolovanými enklávami obklopenými početne, materiálne aj vojensky nepomerne silnejším nepriateľom. Jediný únik z pasce pre niečo vyše pol milióna Židov predstavovalo Stredozemné more. Problémom bolo len to, že nie všetci Židia vedeli plávať...
Keď len niekoľko hodín po vyhlásení štátnosti zaútočili na Izrael ozbrojené sily všetkých piatich okolitých arabských krajín, zdalo sa, že dni (vlastne hodiny) nového miništátiku sú zrátané. Či toto bol pravý úmysel svetového spoločenstva sa nedá ani potvrdiť, ani vyvrátiť. Faktom je, že USA, hoci v OSN podporili rozdelenie Palestíny na židovskú a arabskú časť, alibisticky vyhlásili embargo na dovoz zbraní do regiónu a OSN sa k tomuto absurdnému embargu pridala. Na počiatku vojny bolo márne hľadať v izraelskej domobrane, ktorú v značnej miere tvorili deti, k dispozícii či už jeden tank alebo delo. Veľká Británia, naopak, vyzbrojila a vycvičila elitnú Arabskú légiu a britské letectvo, tá legendárna RAF sa priamo zapojila do operácií egyptských ozbrojených síl. Jedno percento židovskej populácie krajiny bolo vo vojne usmrtené.
Bolo to paradoxne v tom čase už komunistické Československo, ktoré - porušujúc zbrojné embargo OSN - dodávkami zbraní Izrael možno zachránilo. Druhým paradoxom bolo, že "československé zbrane“, za ktoré si Gottwaldov štát nechal zaplatiť v tvrdej mene, boli sčasti ukoristeným nemeckým arzenálom. Mnohí to môžu považovať za morbídne: Obete holokaustu, najväčšej genocídy v dejinách, sa proti pokusu o dokonanie tejto masakry bránili zbraňami svojich katov...
Izrael sa vtedy vo "vojne za nezávislosť“ nielen ubránil, ale o štvrtinu aj rozšíril svoje územie, ktoré dnes tvorí medzinárodne uznané hranice Izraela. Silnou stránkou Židov bola morálka aj ich podcenenie zo strany Arabov, ktorí do vojny poslali len zlomok svojho vojenského potenciálu. Keď to (menovite Egypt a Sýria) neskôr - napríklad v roku 1973 - chceli napraviť a vrhli do novej agresie všetko čo mali, Izrael bol už nad ich sily.
Do krajiny medzitým migrovali státisíce Židov z celého sveta vrátane vyše trištvrte milióna židovských utečencov, ktorí utiekli z moslimských krajín alebo ich odtiaľ vyhnali. V Izraeli končili v utečeneckých táboroch. Asi podobný počet utečencov - arabských - smeroval z územia dnešného Izraela do arabských štátov. Niektorí boli vyhnaní a Izrael dodnes žije s traumou masakry vyše stovky dedinčanov v osade Deir Jásin. Na rozdiel od desiatok podobných krviprelievaní, ktoré páchali na židovských civilistoch arabskí "bojovníci“, sa Izrael touto smutnou kapitolou vojny nechváli.
Iní palestínski Arabi utiekli z oblasti bojov a ešte iní poslúchli výzvy arabskej propagandy, aby neprekážali arabským silám a dočasne opustili územie, kým ho jednotky arabských krajín nevyčistia. Dnes je týmto nešťastníkom vyše šesťdesiat rokov a na návrat v šľapajach víťazných arabských armád čakajú dodnes. Na rozdiel od tých Arabov, ktorí ostali v Izraeli, a na rozdiel od židovských utečencov žijú tieto obete propagandy a ich potomkovia často stále ešte v utečeneckých táboroch.
Zdá sa, že kyvadlo zúfalstva a nádejí na prežitie sa ustálilo niekde uprostred: Izrael je síce stále nenávidený, obklopený reálnymi či potenciálnymi nepriateľmi, ktorí mu zväčša nechcú uznať ani právo na existenciu, ale žije ako štát. Počet jeho (židovského) obyvateľstva je dnes takmer desaťkrát vyšší než v roku 1948 a prirodzený prírastok ortodoxných a ultraortodoxných Židov začína vysoko prevyšovať klesajúcu pôrodnosť izraelských Arabov.
Čo ďalej? Otázne je, či sa Izrael odhodlá na ďalšie ústupky, ktoré chce svojmu národu akoby k 60. výročiu vzniku štátu darovať jeho neschopný premiér. Vyše dve tretiny Izraelčanov sú dnes už proti ústupkom Sýrii v oblasti Golanských výšin a veľká väčšina je za rozdelenie Západného brehu: "osady“ a Jeruzalem, podobne ako strategicky dôležité Jordánske údolie majú zostať izraelské. Ak toto bude výsledkom vyše polstoročného boja o hranice, bude to kompromis so sionistickým snom o "Veľkom Izraeli“ aj panarabským snom o "Veľkej Palestíne“.