Väzni koncentračného tábora v Osvienčime sa dočkali slobody práve pred 60 rokmi, 27. januára 1945. Aké sú vaše osobné spomienky na toto obdobie?
-- Zatkli ma ako mladého muža 19. septembra 1940 vo Varšave. O tri dni neskôr som už stál na osvienčimskom "apelplaci". Bez vypočúvania, bez obžaloby, bez dôkazov. Určili nás na elimináciu.

Čo presne ste prežili?
-- Prvýkrát v živote som bol vtedy konfrontovaný s násilím a svojvôľou. Do roku 1939 som vyrastal v rodine bankového úradníka, kde bolo násilie neznámym pojmom. Bol to pre mňa veľký šok, keď som videl, ako sa esesáci správali k ľuďom. Jedného učiteľa vtedy ubili pred našimi zrakmi. Nikto nezakričal ani len "nie", nikto nič nepodnikol. To bolo pre mňa také poníženie, že som so si povedal, že už nikdy v živote sa nebudem správať pasívne.

Potom ste sa prekvapujúco dostali na slobodu ...
-- V koncentračnom tábore som strávil sedem mesiacov. Na jar 1941 ma prepustili vďaka iniciatíve poľského Červeného kríža. Mal som šťastie, že práve vtedy došlo aspoň nakrátko k zmene nacistickej propagandy, v dôsledku čoho sa niektorí ľudia dostali na slobodu.

Bol to osud, náhoda alebo šťastie?
-- Božie rozhodnutie. Mňa, väzňa s číslom 4427, vtedy prepustili, ale len čo to bolo možné, začal som príslušníkom odboja rozprávať o všetkom, čo som videl. Poľské hnutie odporu udržiavalo kontakty s exilovou vládou v Londýne. Moje správy o Osvienčime patrili k prvým, ktoré sa dostali do Londýna. Spovedník mi vtedy povedal: "Ak ťa Boh zachránil, neurobil to len tak. Musíš pomáhať."

Vydávať svedectvá -- toho sa držíte dodnes ...
-- Áno, robím tak dodnes. Nepreháňam svoje zážitky z Osvienčimu, ale hovoril som o nich aj v poľskom a nemeckom parlamente, ešte keď som bol ministrom zahraničných vecí. Skutočnosť, že som mohol vystúpiť pred nemeckými poslancami, však nie je moja zásluha. Nemci sa totiž zmenili, v zmysle humanity i sebakritickosti; pochopili, že vtedajšia cesta bola nesprávna a že iná cesta je správna.

Ako sa podľa vás zmenila Európa?
-- Napríklad tak, že do krajín, ktoré sa dnes združili v Európskej únii, nie je potrebné vysielať volebných pozorovateľov. Kto ešte myslí v týchto kategóriách? Žijeme teraz ako slobodní ľudia. A kto by si bol ešte pred dvadsiatimi rokmi predstavil, že raz budú poľskí, nemeckí a dánski vojaci spoločne cvičiť? Alebo že u nás bude aktívna nemecká poisťovňa Allianz? A že vo Varšave i v Krakove sa raz budú voľne predávať Palmerove pančuchy? Sú to malé veci, ale veľmi dôležité.

Ale ľudia zabúdajú ...
-- Vždy to tak bolo a nie je to nijaká nemecká, poľská či francúzska vlastnosť. Je to ľudská vlastnosť. Avšak spomienky by sa nemali zatláčať do úzadia zámerne. Ide o celoeurópsku minulosť 20. storočia -- a tá bola strašná. Epocha totalitarizmu priniesla Európe nešťastie. V Európe dnes už nijaká civilizovaná krajina nemôže riešiť problémy silou. Také niečo už v hlavách ľudí nefunguje.

Čo to má spoločné s Osvienčimom?
-- Mnohé. Šlo o spoločnú skúsenosť, nezávislú od pôvodu, nezávislú od politického názoru -- ľavicového či liberálneho.

Bol Osvienčim typicky nemecký alebo typicky nacionálnosocialistický?
-- Nie typicky nemecký. Ale typickú pre istú osobitne strašnú diktatúru. Myslím si však, že v stalinistickej diktatúre by niečo podobné bolo takisto možné. (hn/gaf)

Wladyslaw Bartoszewski prehovorí dnes na spomienkovom zhromaždení v areáli osvienčimského pamätníka ako zástupca poľských bojovníkov za slobodu. Na zhromaždení sa očakáva účasť 40 štátnikov z celého sveta.