Keď človek často točí kriminálky a filmy z prostredia zločinu, môže sa to na ňom časom nejako podpísať?
Môže. Mňa osobne to najviac ovplyvnilo, keď sme s týmto žánrom začínali, pri natáčaní dokumentárneho cyklu Najväčšie kriminálne prípady Slovenska. Ako som si k tomu intenzívne načítal spisy a preberal sa množstvom fotografií z miest činu, dobre si spomínam, ako som uvažoval, keď som kupoval byt.
Byt?
Áno. Vedel som, že nechcem bývať na prízemí ani v pavlačovom dome, pretože páchatelia najčastejšie vnikajú do bytov cez prízemné a pavlačové okná. A ako si čítate ďalšie a ďalšie scenáre ku kriminálkam, vytríbite si časom predstavu, ako sa tiež vyhýbať nebezpečným situáciám, rizikovým miestam, ako predchádzať konfliktom a podobne.
Je rozdiel točiť seriál pre českého a pre slovenského diváka?
K tomu mám dva príklady. Pamätáte si na seriál o Šeherezáde?
Myslíte tureckú telenovelu Tisíc a jedna noc?
Áno. Na Slovensku absolútne zmenila televízny trh, pretože mala obrovskú sledovanosť, až päťdesiatpercentný share, slovenské televízie v reakcii na to upustili od klasických seriálov a rozhodli sa vydať cestou denných seriálov telenovelového žánru. Oproti tomu v Česku po dvoch odvysielaných epizódach Šeherezáda z vysielania zmizla, úplne prepadla.
A ten druhý príklad?
Keď sme pre Slovenskú televíziu natáčali kriminálku Mesto tienov, značnú časť napĺňali osobné linky kriminalistov. Keď sa Mesto tienov prepisovalo pre český trh na Kriminálku Anděl, väčšina vzťahových liniek sa škrtala, zostalo prakticky holé vyšetrovanie, až procedurál. Čo z toho vyplýva: pre českých divákov musí byť kriminálka postavená na dôkazoch, spisoch, logike, slovenské formáty sa musia opierať
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.