StoryEditor

Rozlúčka s Bednárikom: Bol to génius, čo tvoril za troch

30.08.2013, 00:00
Autor:
(luc, gri)(luc, gri)
Práve dnes sa lúčia priatelia s Jozefom Bednárikom a pritom si pre HN zaspomínali.


Muž, ktorý rozdával radosť. Takto si na Jozefa Bednáriku spomínajú jeho blízki. Snímka: archív TASR/Henrich Mišovič


HERECKÉ ZAČIATKY:


Zuzana Kronerová,
herečka. Hrala s ním i pod jeho režisérskym vedením vo viacerých televíznych a divadelných inscenáciách, ale napríklad aj vo filme Sváko Ragan.


Behal, kričal, potil sa. Na dvesto percent

O Jožkovi Bednárikovi mi prvý raz povedal môj otec. Vraj majú v divadle mladého herca, ktorý hrá na dvesto percent – tak fantasticky a energicky. Behá, kričí, potí sa... Účinkovali spolu v inscenácii Strach z pekla v Slovenskom národnom divadle, otec tam hral hlavnú rolu a Jožko postavu sluhu.
Napokon nás osud zviedol dohromady a sama som mala možnosť hrať s ním vo viacerých televíznych inscenáciách či v rozprávkach. A vždy ho bolo na pľaci plno – viedol prím a určoval tempo scény. V tom čase sme sa aj skamarátili. S ním bolo skrátka vždy dobre. Jožko bol – podobne ako Julo Satinský – človek, ktorý vo voľnom čase, medzi robotou, rozdával ľuďom radosť.
Hoci zarábal rovnako slabo ako ostatní divadelníci, dokázal si našetriť na svoje cesty, ktoré podnikal niekoľko ráz za rok. To boli výpravy za kultúrou, za divadelnými inscenáciami, lebo Jožko bol človek zaľúbený do Tálie. Odvšadiaľ, kam sa vybral so zelenečským súborom, ktorý v tom čase režíroval, mi poslal pohľadnicu s adresátom: Zuza Kronerová a celé trnavské divadlo.
Postupne začal režírovať profesionálne, a opäť mi osud doprial pracovať s ním. Režíroval ma krásne, dokonca ma aj, už ako tridsiatničku, obnažil. Vedel mi to úžasne zdôvodniť, a napokon to aj pôsobilo nádherne výtvarne. Nikdy nezabudnem na jeho Dom Bernardy Alby, po ktorom sme v hľadisku plakali, ani na jeho neuveriteľnú inscenáciu opery Faust a Margaréta. Nehovoriac o muzikáloch, ktoré si strihol len tak ľavou zadnou. Iní režiséri toľko nestihnú ani za tri životy. Mala som šťastie, že ma v závere života oslovil do svojich šansónov, ktoré nazýval drámou v kocke, drámou v niekoľkých minútach. Zažili sme spolu mnoho nádherných večerov.
Som veľmi smutná, lebo som si vždy myslela, že Béďo nám ešte ako 100-ročný príde do divadla vynadať, ako to hráme, ako to intonujeme. Ani on, ani my si nezaslúžime, že sa už nemôžeme tešiť z jeho prítomnosti. Bol to človek, ktorý by mal čo povedať aj ako 120-ročný. Veľmi mi bude chýbať a nezmení sa to do konca môjho života.


NITRA:
Ján Greššo, riaditeľ Divadla Andreja Bagara v Nitre, bol asistentom réžie pri niekoľkých jeho muzikáloch.

Bol výnimočne výnimočný
Jožko Bednárik nemal rád, keď sa mu hovorilo Jožko Bednárik. Chcel, aby sme mu hovorili Béďo, a tak nám to aj zostalo. Bol výnimočne výnimočný, mal úžasný dar spájať. Ľuďom odovzdával všetko, čo vo svete videl, čo prečítal, aké filmy videl, akú hudbu počúval. Všetko to odovzdával, pretože vedel, že čím viac nás nainfikuje tým, čím žil on, tým ľahšie sa mu bude robiť na spoločných inscenáciách. Mal som šťastie, že som mu robil asistenta réžie vo Fidlikantovi na streche či Grékovi Zorbovi, tam som si ho užil plnými dúškami. Po asistentovi réžie sa totiž zviezlo všetko zlé, ale potom aj to dobré, čo bolo vo výsledku.
Zo súkromnej stránky boli najkrajšie udobrovania. Keď sme pracovali, často lietali iskry. Bol veľmi náročný sám na seba, preto potom mohol vyžadovať náročnosť aj od druhých, a keď sa nedarilo, iskrilo to. Ale po predstavení, po skúškach, keď bolo po všetkom, sa ešte sedelo, debatovalo, spomínalo a ospravedlňovalo sa. Bolo to milé uvoľnenie, keď nám bolo spolu dobre, a je mi ľúto, že už to nebude.
Keď sa vzdal réžie, tak sme si už viac-menej len telefonovali, je mi ľúto, že už to nebude. Pretože vždy som sa dozvedel o cestách, kde bol, či zahraničných divadlách, ktoré navštevoval až do poslednej chvíle. Odchádza zo mňa kus života, ktorý bol vďaka nemu taký ohromne pestrý, poučný, zábavný, ale aj náročný na výsledky práce.


BRATISLAVA:

Ján Ďurovčík, choreograf, ktorý s ním pracoval na viacerých muzikáloch aj v Bratislave a porotcoval v tanečných súťažiach.

Naučil ma ako sa pripraviť na muzikál
Zažili sme spolu toho toľko, že sa ťažko nájde iba jedna vec, ktorú by som spomenul, ale na Béďa existuje jedna základná spomienka. Rozdával radosť. A naučil ma profesionálnej príprave na dielo. V našom hudobno-tanečnom žánri, ako muzikál či opera, je to trocha iné ako napríklad v činohre, kde sa všetko tvorí postupne. Skúšanie veľkých hudobných produkcií má totiž špeciálne nuansy a Béďo ma naučil, ako sa na to pripraviť. A tiež bolo krásne sedieť v bufete a počúvať ho, ako rozpráva dlhé hodiny o divadle.
Robil som s ním veľa predstavení v Prahe, Košiciach, Nitre a tiež v Bratislave, ale myslím si, že najlepšie sa nám vydarila spolupráca na Fidlikantovi na streche. Tam sa z môjho pohľadu najviac zjednotila naša energia.
Na porotcovanie v televíznych tanečných súťažiach, ktoré sme obaja absolvovali, sme spomínali zvláštne. Na jednej strane sme si uvedomili, že sme prestali byť tvorcovia, pretože v tom čase bolo jedno, aké premiéry sme robili. Ale na druhej strane, sedieť s ním v tých porotách bolo úžasné. Navzájom sme sa doberali, a to môžete len s človekom, ktorému stopercentne veríte, že nezasmečuje, že to nepoužije negatívne. Bavili sa na tom ľudia a my tiež.

PRAHA:

Ondřej Soukup, hudobný skladateľ, zložil piesne pre jeho pražské muzikály Johanka z Arku či Elixír života.

Kvôli jeho náročnosti vznikli skvelé piesne

Všetci sme mu hovorili Béďo. Prvýkrát som sa s ním stretol na jeseň v poslednom roku minulého storočia. Vyliezol k nám na štvrté poschodie do domu na Malej Strane. Samozrejme, bez výťahu. Nemohol dýchať, vzdychal, ale prízvukoval, že cez prázdniny schudol v akýchsi kúpeľoch. Potom som mu pustil prvých 30 minút z pripravovaného muzikálu Johanka z Arku. Béďo jasal a ja som mal veľkú radosť, že sa mu hudba páči. Postupne však začal do mňa čím ďalej, tým viac rýpať. Vtedy som však netušil, že to je jeho spôsob práce. Rovnako to robil s hercami a so spevákmi. Najprv pochváliť a potom postupne ničiť. Jeho konanie ma trochu uvádzalo do zmätku, nebol som ani herec alebo spevák, komponovanie je predsa úplne iná činnosť. Nakoniec na mňa začal kričať, aby som napísal „rádiovku“ ako Svoboda. (Myslel tým Karla a pieseň Si můj pán.) Neskutočne ma to štvalo, myslím, že som sa s ním pohádal. Ale napísal som do Johanky pieseň Most přes minulost, ktorá bola v roku 2000 najhranejšou piesňou v českých rádiách. A Béďo svojím tlakom mal na jej vzniku určite zásluhu.
V roku 2005 sme zase spolupracovali na muzikáli Elixír života. Bolo to menej dramatické než pri Johanke, už sme sa poznali a viac sme si dôverovali. Chodil som často do divadla pozorovať neskutočný spôsob jeho režírovania. Jednotlivé scény predohrával, predspievaval, urážal všetky zúčastnených, niekedy jemne, niekedy dosť brutálne, a nakoniec sa sám úplne vyčerpaný zrútil a volal mamičke. Miloval som jeho komentáre k čomukoľvek.
Keď som minulý štvrtok zapol počítač, tak som začal plakať ako malý chlapec. Boh je niekedy veľmi nespravodlivý.


DOCHODOK:

Eva Pavlíková, herečka Divadla Andreja Bagara, vystupovala v rámci jeho Šansón klubu



Preťal mi život na dve polovice

Práve v tejto chvíli ležím na chalupe a čítam si šansóny, čo pre mňa Jožko Bednárik vybral, a ktoré s ním už, bohužiaľ, nikdy neurobím. Mám ich tu plný kufor a žasnem nad tým, aké neuveriteľne krásne kusy mi vybral. Ešte nedávno, 11. augusta, sme spolu vystupovali na šansónovom koncerte v Bojniciach, a bolo to úžasné.
Viac ako 30 rokov bol súčasťou môjho života. Už ako študentku na VŠMU ma fascinovali jeho hry, často som po vyjdení z divadla nedokázala ani rozprávať. Po predstavení Guľôčka od Guy de Maupassanta som išla z centra Bratislavy do Mlynskej doliny pešo, plakala som a bola úplne hotová. Onedlho nato sme hrali na škole Čapkovu R.U.R., kde som mala titulnú rolu, a po predstavení za mnou prišiel aj s vtedajšou riaditeľkou nitrianskeho divadla Hildou Augustovičovou, či by som k nim nenastúpila. A ja si pamätám, že som ani sekundu nerozmýšľala a okamžite vyhŕkla: „Ježiš, áno.“ Hneď sa mi podarilo s ním aj skúšať a mala som to šťastie, že som sa stala jednou z jeho obľúbených herečiek, robila som s ním 20 predstavení. Rozumeli sme si. Možno aj preto, že sme sa obaja narodili v ten istý deň, 13. septembra, a rovnako ako jemu, ani mne nerobilo problém pracovať od nevidím do nevidím.
Dojímala ma jeho pokora, bol v podstate plachý, jeho krik, to bola len obrana. Je až neuveriteľné, že on, na ktorého diela sa chodilo pozerať celé Slovensko, sedával na premiérach u inšpicientky a celý sa triasol, od nervov a trémy, ako to všetko dopadne. Jeho zodpovednosť za ten-ktorý kus akoby rokmi vzrastala.
Je mi ľúto, že dnešní mladí si ho budú pamätať len ako vtipného tučného dedka z Let´s dance a nikdy nevideli jeho diela, muzikály, opery, činohru, v ktorých je ohromná hĺbka a duchovné posolstvo. Ľudia po nich naozaj zažívali katarziu, plakali a nedokázali odísť z divadla.
Naposledy sme spolu telefonovali 14. augusta, deň nato som odchádzala do Istanbulu. Diktoval mi, ako sa povie po turecky syr, fašírky, ako sa dostanem do starého prístavu. Jožko Istanbul dobre poznal, odkedy mu umreli rodičia, chodieval tam počas Vianoc, aby nemusel počúvať žiadne vianočné pesničky. Ešte predtým mi rukou napísal 6-stranový elaborát, čo všetko si tam mám pozrieť. Pôvodne som mu chcela každý deň písať esemesku, čo všetko som už videla, no potom som si povedala, že mu o tom porozprávam osobne. To, že som sa vrátila s plne odfajknutým zoznamom sa však už nikdy nedozvedel. Viem len jedno: od 22. augusta sa môj život rozdelil na dve polovice. Život pred a život po. Navždy budem na neho s láskou spomínať.

menuLevel = 2, menuRoute = style/kultura, menuAlias = kultura, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
20. september 2024 00:48