"Vážené súdružky, vážení soudruzi," začínal neopakovateľnou českoslovenčinou svoje prejavy posledný komunistický prezident Gustáv Husák. Už dlho neprichádza k rečníckemu pultu pokrytému červeným súknom a neprihovára sa spoluobčanom v novoročnom prejave.
Sedemnásť rokov po svojej abdikácii a pätnásť rokov po smrti však prišiel znovu - do bratislavského Divadla Aréna.
Moc nadovšetko
Doktor Gustáv Husák - právnik, komunista, povstalec, predseda Zboru povereníkov, člen vrcholných straníckych orgánov, väzeň, historik, dubčekovec, normalizátor, prezident, ale i manžel, otec, (abstinujúci) alkoholik, človek fascinovaný mocou. Zobraziť všetky jeho tváre v jednom predstavení je vysokou ambíciou. Autor Viliam Klimáček, režisér Martin Čičvák i všetci traja Husákovi predstavitelia ju prijali za svoju.
Klimáčkova snaha nahliadnuť aspoň trochu pod povrch znehybnenej tváre je chvályhodná už len z toho dôvodu, že na umeleckom poli vytvára protiváhu Plevzovým a Bobovým prokomunistickým povstaleckým historkám. Neskĺzava však, našťastie, k jednoduchej negácii. Z pozície "Husákovho dieťaťa," len matne si spomínajúceho na strnulé prejavy a vítanie súdruhov Honeckera a Kaddáfiho, sa väzeň prezidentov a prezident väzňov prekvapujúco javí ako skutočný človek. Tvrdý politik, zapálený komunista, sklamaný blízkymi a sklamávajúci blízkych.
Husákovej argumentácii, prečo dostala prednosť pred všetkým ostatným moc, sa dá veriť bez toho, že by sme s ňou museli súhlasiť. "Komunisti zatvárajú komunistov," hovorí ako väzeň odsúdený za buržoázny nacionalizmus na doživotie a my sa (ešte stále) čudujeme s ním. "Blahoslavení chudobní sluchom, lebo ich je kráľovstvo pozemské," hovorí po auguste 1968 ako prvý tajomník strany a my sa ho bojíme.
Sovietsky bod
Gustáv Husák - padajúci, vstávajúci, budiaci súcit i opovrhnutie. Marián Prevendarčík, Ján Gallovič a Emil Horváth ako predstavitelia Husáka v jednotlivých životných etapách, zmiešaný dojem z postavy so zvyšujúcim sa vekom upevňujú. Dve mladšie alter egá (Prevendarčík, Gallovič) nás v prvom dejstve vedú krok za krokom po rebríčku moci, aby sme sa cez prepadlisko pod šibenicou znovu ocitli na vrchole. Ich dialóg je, nebyť drobných názorových rozdielov, skôr monológom s jediným vyústením - komunistický Sovietsky zväz bol vždy jediným orientačným bodom. "Áno, boli aj chyby (veď o čom bolo desaťročné väzenie?), ale boli to chyby jednotlivcov a nie celého systému."
Poaugustový Husák v podaní Emila Horvátha, ktorému patrí celá druhá polovica predstavenia, rozpory dovádza na okraj chápania. Menšie zlo a úspech komunistickej myšlienky sa tu pretláčajú s (Husákovou?, Klimáčkovou?, predstieranou?, skutočnou?) ľútosťou nad okupáciou a neľútostným osobným životom. Horváthova fyzická podoba, spôsob chôdze a reči, a dobové klišé tvoria rámec najsilnejšej scény predstavenia, kde štátnik kolabuje fyzicky a o nejaký čas aj politicky.
Kým v hereckých výkonoch je snaha doviesť podobu na okraj skutočnosti v poriadku, v scénografii a scénach s pioniermi (otáčavé panely s Bratislavou, scéna s DKP) by bolo menšie priblíženie realite prínosom.
Husák ožil na javisku - môžeme tomu veriť alebo nie. Ostatné je dejepis.
Gustáv Husák
(1913 - 1991) - komunistický politik. Počas štúdia práv vstúpil do komunistickej strany. Počas slovenského štátu vyvíjal ilegálnu činnosť, zúčastnil sa SNP, bol predsedom povstaleckej Slovenskej národnej rady. V roku 1946 sa stal predsedom Zboru povereníkov. V roku 1950 bol odvolaný a o rok neskôr odsúdený na trest smrti (neskôr doživotie). Po rehabilitácii v roku 1963 patril k popredným členom reformného prúdu v KSČ. V roku 1969 nahradil A. Dubčeka na čele strany a začal s "normalizáciou" spoločnosti. V rokoch 1975 - 1989 bol prezidentom ČSSR.