Národné filmové ceny bývajú prejavom vyspelosti kinematografickej kultúry a priemyslu v jednotlivých krajinách, priestorom na formovanie hodnotiacich kritérií aj prezentáciou filmov pre ich lepšie uplatnenie na distribučnom trhu. Okrem spoločenského lesku má teda odovzdávanie takýchto cien najmä kultúrno-hodnotový a marketingový rozmer. Nevyhnutnou podmienkou výberu a oceňovania filmov je však v každej normálnej krajine stabilná filmová tvorba a produkcia. Iba tak totiž možno akékoľvek ceny brať vážne najmä z hľadiska kvality a zamedziť tomu, aby cez efekt jednookého medzi slepými nedochádzalo k deformácii hodnotových kritérií. Na Slovensku v tomto roku nebol uvedený do kín ani jeden nový slovenský film. Stalo sa tak prvý raz od roku 1947. Zato však -- takisto prvý raz -- máme dve národné filmové ceny. Jedna z nich sa volá Igric, svoju tradíciu má ešte z čias tvorivého rozmachu slovenského filmu v 60. rokoch a dnes živorí pre nedostatok filmov, peňazí, mediálnej pozornosti či odvahy na zásadnejšiu zmenu hodnotenia. Sama sa tak dostala do minulosti a pripomína zaniknutý svet slovenského filmu. Tá druhá cena je nová, akademicko-reprezentatívna a štedro podporená štátom. Má síce trochu čudný názov Slnko v sieti, namiesto tradície môže prejaviť iba ambície a naznačiť tak možnú budúcnosť slovenského filmu. Robí to zatiaľ len raz za dva roky a cez tristný dnešok: na osem profesijných a jednu najvyššiu cenu boli nominované spolu štyri hrané filmy, z ktorých iba dva spĺňajú tvorivé a finančné kritériá väčšinovo slovenského diela. No ceny sú rozdané a prvý raz aj zaznamenané Slovenskou televíziou v neslávnostnom a nefilmovom ceremoniáli pripomínajúcom besiedku osobitnej školy. Prekvapenie sa nečakalo ani nekonalo -- najväčšmi bol ocenený film Martina Šulíka Slnečný štát. Ešte však bude treba veľa času, nápadov a najmä filmov, kým sa Slnko v sieti naozaj rozsvieti.
Autor je filmový kritik.