Podoby Krista v dejinách umenia sú premenlivým fenoménom. Aj keď má dnešný človek Božieho Syna zafixovaného ako tridsiatnika s bradou a dlhými vlasmi, tento typ sa vyvinul až neskôr. V prvých storočiach kresťanstva Krista dokonca ani neznázorňovali. Neboli si istí, či ho vôbec môžu znázorňovať, pretože stále platilo mojžišovské prikázanie zákazu zobrazovania Boha. Myšlienka sa presadila až vtedy, keď začali Ježiša chápať ako Boha vteleného.
Problém však potom bol v tom, že anonymní umelci nemali možnosť oprieť sa o písomné pramene, ktoré by hovorili o zjave Ježiša Krista. Ani jeden z evanjelistov sa vo svojich dielach totiž nevenuje vonkajším podobám vecí a ľudí. Ľudia aj umelci však boli už od čias stredozemného antického sveta zvyknutí na to, že sa bohovia znázorňujú vo fyzickej podobe, a tak sa ideálnu vizáž Božieho Syna snažili nájsť.

Najskôr bol bez brady
Prvé znázornenia Krista môžeme nájsť v ranokresťanskom umení. Kristus dostal podobu dobrého pastiera, mladíka bez brady s ovečkou na pleci, ktorá symbolizovala zachránenú ľudskú dušu. Podľa špecialistu na ikonológiu a ikonografiu Ivana Geráta však táto podoba čoskoro vymizla. Nahradil ho Kristus sediaci na zemeguli -- tzv. vládca sveta (napríklad v bazilike st. Vitale v talianskej Ravenne), kde si však Ježiš ešte uchoval črty nežného mladíka.
Potom prišla zo Sýrie ďalšia podoba, a to Kristus ako bradatý autoritatívny muž. Znázornenie prísneho vládcu vesmíru zásadne zmenilo dovtedy prevládajúci pohľad. Z "autoritatívneho sudcu" totiž mali ľudia strach. Cirkvi to pravdepodobne vyhovovalo, pretože táto podoba podporovala vytváranie sociálnej hierarchie. Ježiš Kristus ako muž s bradou sa s menšími odchýlkami znázorňuje vo výtvarnom umení dodnes.

Ako trpiaci na kríži
V časoch vrcholného stredoveku prišlo k slovu opäť niečo, čo bolo dovtedy prehliadané, a to Kristovo utrpenie na kríži. Začali vznikať obrazy zdôrazňujúce utrpenia Krista počas pozemského života. Znázornila sa predstava, ktorá bola v časoch antického sveta nepredstaviteľná. Prejavilo sa to nielen v ukrižovaniach, ale aj v obrazoch bolestného Krista, na ktorého tele boli viditeľné stopy po jeho utrpení či mučení.
V nemeckom umení doviedli znázornenia až tak ďaleko, že Ježiš visiaci na kríži dostal miestami až naturalistickú podobu s mŕtvolným bielozeleným sfarbením pokožky či natrhnutou kožou po bičovaní alebo pribití tela na kríž, vyvolávajúcou takmer pocit nevoľnosti. "Tento model súvisí s akousi snahou o mystické prežitie utrpenia s Kristom na kríži, ako aj so snahou o zapôsobenie na diváka," zdôrazňuje Ivan Gerát.

Boj o zjavenia
Do vývinu podoby Ježiša Krista zasiahli aj tzv. ikonoklastické búrky, počas ktorých sa v Byzantskej ríši sformovali teórie bojujúce proti akémukoľvek zobrazovaniu Boha či jeho syna. Jeden zo základných textov o uctievaní obrazov hovorí o tom, že obraz Krista netreba brať doslovne, je len znakom odkazujúcim na neviditeľného Boha a upozorňuje na to, čo v skutočnosti treba uctievať. Samotná podoba Krista sa potom podopierala niektorými obrazmi, ktoré podľa legendy vznikli zázrakom, ako napríklad odtlačok Kristovej tváre na rúchu sv. Veroniky, známy pod názvom veraikon. Ľudia zjavenie prijímali ako fakt skutočnej podoby Krista, a preto mal veľkú autoritu. Príkladom je slávne Turínske plátno.
V priebehu historického vývoja kresťanstva sa však stále vracal názor, že Boha nemožno spodobniť. Vždy sa objavovali skupinky ľudí, ktorí boli presvedčení, že akákoľvek podoba je nedostatočná, a môže byť priam škodlivá.
V niektorých náboženstvách, napríklad v judaizme, je stále zakázané akékoľvek spodobovanie Boha. Niečo podobné platí do značnej miery aj pre islamské umenie. Aj keď prívrženci islamu chápu Krista ako dôležitého proroka, nejakým zásadným spôsobom sa s jeho podobou nevyrovnávali.
Linda Nagyová