(asi 1632) je dielom flámskeho neskorobarokového majstra Anthonisa van Dycka (22. 3. 1599 -- 9. 12. 1641). Antverpský rodák van Dyck (známy aj pod meno van Dyke) začal svoju maliarsku kariéru ako žiak Petra Paula Rubensa, po ktorom "zdedil" isté črty na svojich obrazoch i schopnosť pracovať na panovníckych dvoroch. Po krátkom a neúspešnom pobyte na dvore anglického kráľa Jakuba I. sa vrátil do rodných Flandier. Maliarovou kľúčovou skúsenosťou sa stal šesťročný pobyt v Taliansku -- tu namaľoval množstvo portrétov príslušníkov popredných janovských, florentských či rímskych rodín. V roku 1627 sa vrátil do Antverp, kde si založil veľmi úspešnú maliarsku dielňu. (Podľa jednej legendy sa stal Rubensovým veľkým rivalom, podľa iných boli, naopak, veľkí priatelia.) V Antverpách ho však neudržalo ani to, že sa stal dvorným maliarom veľkovojvodkyne Izabely a v roku 1633 bol vymenovaný za maliara anglického kráľa Karola I. Londýnsky pobyt bol najúspešnejší. Van Dyck založil významnú tradíciu anglickej portrétnej maľby a bol považovaný za najväčšieho európskeho portrétistu od čias Tiziana. Hoci mu niektorí kritici vyčítajú istý snobizmus a strojenosť (zrejme dôsledok aristokratického života jeho modelov), štýl jeho obrazov sa dá považovať skôr za kultivovaný. Elegantná kompozícia, delikátny výraz hlavy, čistota farieb a silný výraz -- to sú len niektoré z množstva maliarových pozitívnych charakteristík, ktoré ho radia k najväčším barokovým majstrom. Van Dyckove ambície nekončili pri portrétoch, ale, žiaľ, na sklonku života mu nebolo dopriate vyzdobiť steny Hodovej siene vo Whitehalle tapisériami. Znechutený sa vydal do Antverp a Paríža, odkiaľ sa v roku 1641 vrátil vážne chorý. Krátko nato v Londýne zomrel a bol pochovaný v Katedrále svätého Pavla.