Hoci boli hry v Melbourne navonok označované za „priateľské“, pod ich vnútornou fasádou bolo hlboké nepriateľstvo studenej vojny. Len týždne predtým sovietske tanky a vojská brutálne rozdrvili maďarskú túžbu po slobode. Keď sa v melbournskom bazéne stretli tvárou v tvár pólisti z oboch krajín, obťažne skrývané nepriateľstvo vytrysklo na povrch a došlo na zúčtovanie, píše sa na portáli iDnes.cz.
„Vo vypätej situácii, v ktorej sme sa ocitli, bol ten zápas oveľa viac než len šport. Nehrali sme len za seba, ale za celé Maďarsko. Cítili sme, že svet stojí pri nás. Boli sme ako Davidovia z malej krajiny bojujúcej s obrovský sovietskym Goliášom,“ hovoril maďarský hráč Gyorgy Karpati.
Pred zápasom sa uskutočnila schôdzka, na ktorej vedenie maďarského tímu hráčom povedalo: „Poďme poraziť Sovietov, vyhrajme zlatú medailu a potom nech každý z vás urobí to, čo považuje za správne pre svoju vlastnú budúcnosť.“ Tiež cítili, že budúcnosť ich krajiny môže byť temná.
Poletíte cez Československo
Čo všetko tomu predchádzalo? 23. októbra 1956 usporiadali budapešťskí študenti najskôr pokojnú demonštráciu, ktorá prerástla do spontánneho výbuchu nevôle obyvateľstva proti autoritárskemu režimu. Požadovali koniec sovietskej okupácie a politických represií. Zvrhli sochy Stalina, obkľúčili štátny rozhlas a domáhali sa prečítania ich prehlásenia v éteri.
Vo večerných hodinách padli pri budove rozhlasu prvé výstrely. O druhej hodine ráno vyrazili sovietske vojská do budapešťských ulíc. Paľbu na demonštrantov zahájila aj štátna tajná polícia.
Protest rýchlo eskaloval na ozbrojenú revolúciu s priaznivcami po celej krajine. 30. októbra sa sovietske vojská umiestnené v Maďarsku začali sťahovať z hlavného mesta. Zároveň ale Nikita Chruščov tajne nariadil prípravu násilného potlačenie revolúcie. Keď bol jej vodca Imre Nagy informovaný o novej aktivizácii Červenej armády, žiadal OSN o pomoc. Prvého novembra vyhlásil neutralitu Maďarska a vystúpenie z Varšavskej zmluvy.
Štvrtého novembra Červená armáda zaútočila na Budapešť s ohromujúcou silou – stovkami tankov, tisíckami vojakov a leteckou podporou. Zúrivý odpor povstalcov nemal nádej na úspech. Siedmeho novembra bol Kremľom do čela kolaborantskej promoskovskej vlády dosadený János Kádar.
„Študenti a robotníci v továrni s Moletovými kokteilmi stáli proti tankovým kolónam a bojovým lietadlám. Konzervatívne odhady tvrdia, že pri tejto sovietskej invázii bolo zmasakrovaných 2500 až tritisíc Maďarov a celkové maďarské obete vrátane následných čistiek dosiahli až 20 tisíc osôb,“ hovorí Colin Gray, filmár, ktorý natočil dokument o inkriminovanom zápase vo vodnom póle pod názvom Zúrivosť slobody.
Demonštranti boli strieľaní na ulici, tisícky Sovietov a Kádarovcov uväznili a v nasledujúcich mesiacoch popravili, vrátane Imreho Nagya.
Hry v Melbourne sa vtedy konali až na prelome novembra a decembra, aby sa zhodovali s austrálskym letom.
V dobe, keď začala sovietska ofenzíva, pobývali maďarskí vodní pólisti na sústredení vo Visegradských horách. Až tam bolo počuť streľbu a vidieť dym z horiacich budov v Budapešti. Ale skôr než mohli zistiť, čo sa vlastne deje, odoslali ich cez Československo do dejiska hier v Melbourne.
Povedal nám, že Budapešť vybombardovali
Odlietali na hry s obavami o osud svojej krajiny. Aj napriek tomu verili, že v Austrálii budú môcť reprezentovať slobodné Maďarsko.
Ich cesta sa natiahla na dlhšie než týždeň kvôli súbežne prebiehajúcou Suezskou krízou. Až v Austrálii sa dozvedeli o rozsahu násilia vo svojej krajine. „Jediný hráč, ktorý z nášho tímu vedel po anglicky, kúpil pri medzipristátím v Darwine miestne noviny a užasnuto čítal ostatným správy,“ spomínal Ervin Zádor. „Povedal nám: Rusi sa vrátili, vybombardovali Budapešť a revolúcia skončila, v krajine sú rozsiahle represálie. Vtedy som sa rozhodol: dobre, do takej krajiny sa už nevrátim.“
Holandsko, Španielsko a Švajčiarsko sa na protest proti sovietskej invázii v Maďarsku rozhodli melbournskú olympiádu bojkotovať. Hneď na začiatku hier bola červená hviezda uprostred komunistickej maďarskej vlajky, ktorá viala nad olympijskou dedinou, kýmsi vystrihnutá a nahradená Košutovým symbolom maďarskej nezávislosti.
Vo finálovej skupine potom maďarský tím, najväčší favorit na zlato, narazil na pólistov SSSR. „Pre maďarských športovcov to bola jasná výzva,“ poukazuje filmár Gray. „Zrazu sa mohli stretnúť so Sovietmi na inom, spravodlivejšom ihrisku. Žiadne tanky ani lietadlá, len súboj muža proti mužovi vo vode.“
Oba tímy si ani zďaleka neboli cudzie. Potom, čo Maďari ovládli vo vodnom póle olympiádu v Helsinkách v roku 1952, zatiaľ čo SSSR tam nedosiahli na medailu, nariadili moskovskí funkcionári, že maďarskí tréneri budú na turnaj v roku 1956 pripravovať aj sovietských hráčov. Tí pravidelne cestovali na kempy do Budapešti a niektorí naviazali so svojimi súpermi priateľské vzťahy.
Jedno z týchto priateľstiev sa zrodilo medzi maďarským kapitánom Dezsöm Gyarmatim a sovietskym kapitánom Pjotrem Mšveneradzom s prezývkou Peter Veľký, ktorého obrí chrbát prirovnávali k pingpongovému stolu. Často tiež býval u Gyarmatiho doma.
Samozrejme, to neznamenalo, že v bazéne budú k sebe ohľaduplní. „Nič sa sovietskym satelitným krajinám, akou bolo aj Maďarsko, nepáčilo viac než porážať Rusov,“ uviedol Harry Blutstein, austrálsky novinár a autor knihy Studená vojna: Špióni, úskoky a tajné operácie na olympijských hrách v roku 1956.
Gyarmatiho manželka, sama reprezentantka v plávaní, s ním odletela do Melbourne, ich trojročná dcéra zostala doma v Budapešti u prarodičov. Po pristátí v Austrálii nemali žiadne správy, čo sa s ňou deje. Rovnako tak ani ďalší hráči netušili, čo sa stalo s ich rodinami.
Nadávky, násilie, krv
Pred zápasom proti Sovietskemu zväzu sa početná enkláva maďarských emigrantov žijúcich v Austrálii v hľadisku otočila chrbtom k bazénu, keď tím SSSR nastupoval a krikom a pískaním prehlušili hymnu Sovietskeho zväzu.
„Boli sme pripravení verbálne útočiť na Sovietov,“ hovoril Zádor. „Hovorili sme si: Keď sa rozzúria, začnú sa biť. Čím sa rozrušia a nebudú dobre hrať. Pokiaľ nebudú dobre hrať, porazíme ich – a keď sa nám to podarí, vyhráme olympiádu.“
Pre Maďarov, všetkých vzdelaných v sovietskom systéme s drilom ruštiny na školách, nebolo ťažké byť v jazyku súpera hrubý.
„Od desiatich rokov som sa musel ruštinu učiť,“ spomínal Zádor. „Takže si dokážete predstaviť, že v 21 rokoch som v nej bol natoľko zbehlý, aby som vedel aj najrôznejšie nadávky. Áno, v zápale zúrivosti za ruskú inváziu sme chystali tiež verbálne útoky.“
Tie čoskoro prerástli do fyzického násilia z oboch strán, do série kopania a úderov pod vodou, mimo dohľadu divákov a televíznych kamier. „K takým kopancom dochádza v každom zápase vo vodnom póle. Jediný rozdiel bol v tom, že tentokrát k nim dochádzalo nepretržite – a bolo to osobné,“ uviedol Blutstein. „Nebolo divu. V bazéne sa nachádzalo niekoľko veľmi nahnevaných Maďarov.“
Päť hráčov rozhodca postupne vykázal z bazénu. Ku konfliktu došlo aj medzi Gyarmatim a Mšveneradzom, ktorý sa sťažoval, že mu protivník zlomil nos. Minútu pred koncom Maďari viedli jasne štyri nula. Zádor strelil dva góly. Navyše mal za úlohu strážiť Valentina Prokopova, ktorý práve prerazil ušný bubienok inému maďarskému hráčovi. Na sovietskeho pólistu spustil ďalší prúd nadávok.
Rozhodca zapísal do píšťalky a Zádor sa k nemu otočil. „Pomyslel som si: Prečo píska? Zdvihol som k nemu oči. Ale vo chvíli, keď som tak urobil, som pochopil, že som urobil hroznú chybu.“
Prokopov využil stratu súperovej pozornosti a päsťou ho tvrdo udrel do tváre. „Razom som videl asi štyritisíc hviezdičiek,“ opisoval Zádor. „Siahol som si na tvár a cítil som, ako sa mi po ňom valí teplá krv.“
Kameramani a fotografi ho zachytili, ako vyliezol z vody, stojí pri bazéne a krv mu steká z rany pod pravým okom. Hrnuli sa k nemu maďarskí funkcionári a fanúšikovia, ktorí preskočili bariéru, hrozili Sovietom a pľuli na nich.
Rozhodca zápas predčasne ukončil. Vzhľadom na jednoznačný stav tesne pred koncom bolo víťazstvo priznané Maďarom. Austrálski policajti eskortovali hráčov späť do šatní, aby sa vyhli bitke.
Na ošetrovni Zádorovi trinástimi stehmi zašili ranu. K poslednému, rozhodujúcemu zápasu o zlato proti Juhoslávii mu ale lekári zakázali nastúpiť. Maďari ho vyhrali dva jedna a obhájili olympijský titul.
„Chcelo sa mi plakať, že som nemohol byť vo vode pri tom,“ hovoril Zádor. „Áno, mal som zlatú medailu. Po piatich rokoch tvrdého tréningu sa mi podarilo dosiahnuť cieľ, o ktorom som sníval. Ale práve za týchto špeciálnych okolností som nemohol hrať posledný zápas a na stupni víťazov som stál len v civile. Bolo to veľmi emotívne.“ Žiadny ďalší zápas už v maďarských farbách neodohral.
Emigroval a trénoval aj Spitza
Hoci austrálske úrady zakázali americkej CIA prítomnosť na hrách, vyskytovali sa tu americkí špióni s novinárskymi akreditáciami. Tí následne zariadili víza pre všetkých športovcov, ktorí sa rozhodli emigrovať na Západ. 46 olympionikov a medzi nimi aj niektorí členovia maďarskej reprezentácie vodných pólistov sa pre emigráciu rozhodlo. Vrátane kapitána Gyarmatiho a Zádora.
Gyarmati žil krátko v Spojených štátoch, po amnestii pre emigrantov sa v roku 1958 vrátil späť do Maďarska. Dokonca znovu nastúpil za olympijský tím a získal s ním na nasledujúcich dvoch hrách v Ríme a Tokiu ďalší bronz a zlato. Po hráčskej kariére sa stal jedným z najúspešnejších koučov v histórii vodného póla aj poslancom maďarského parlamentu. Jeho dcéra Andrea reprezentovala krajinu v plávaní.
Zádor sa usadil v severnej Kalifornii, kde pracoval ako tréner plávania a rozbehol vlastný biznis. Jedným z jeho hviezdnych žiakov sa stal mladý Mark Spitz, neskorší sedemnásobný olympijský šampión v Mníchove v roku 1972. Do Maďarska sa Zádor nevrátil. Dve z jeho detí neskôr v kalifornskom Ripone trénovali vodné pólo.
V roku 2012 vo veku 77 rokov zomrel. O rok neskôr opustil tento svet aj 85-ročný Gyamarti. Výkonnými producentmi dokumenti Zúrivosť slobody o ich pamätnej melbournskej bitke sa stali Quentin Tarantino a Lucy Liu.
Po nástupe maďarskej normalizácie v 50. rokoch emigrovalo podľa historikov z krajiny až 300 tisíc obyvateľov. Stovky až tisícky tých, ktorým sa to nepodarilo, boli naopak komunistickou vládou mučení a popravení. 67 rokov po takto krvavom potláčaní maďarskej túžby po slobode odmieta súčasná maďarská vláda na čele s Viktorom Orbanom vojenskú pomoc napadnutej a okupovanej Ukrajine v jej boji proti ruským agresorom a ostro kritizuje protiruské sankcie Európskej únie. Orbán si na summite v Číne potriasa rukou s Vladimirom Putinom a minister zahraničia Péter Szijjártó sa vydáva opakovane do Moskvy a na „konzultácie“ so Sergejom Lavrovom.
