Čo sa vtedy dialo, popísal pre časopis Time. Zbrane dostali aj prezident a jeho poradcovia. Odvtedy uplynuli dva mesiace. A Zelenskyj stále nemôže v noci spať. Premýšľa, čo má robiť pre to, aby sa svet nezačal pozerať inam, píše portál iDNES.cz
„Bol tam hluk. Stále sa ozývali explózie,“ spomína Zelenskyj na chvíľu, keď šiel s manželkou Olenou zobudiť svoje deti a povedať im, že začala vojna. Dcéra má sedemnásť, syn deväť. Chápali tak, v akom nebezpečenstve sa ocitli. Aj keď asi netušili, v akom veľkom.
Desivá vojnová realita
Moskva do Kyjeva s armádou vyslala aj Vagnerovcov a Čečencov, ktorí mali ukrajinského prezidenta zabiť. A ako neskôr Zelenskyj popísal, jeho rodina bola na zozname hneď druhá. Keď na hlavné mesto 24. februára padla noc, strieľať sa začalo aj vo vládnej štvrti. Strážcovia prezidentskej kancelárie zhasli svetlá, priniesli nepriestrelné vesty a rozdali zbrane.
Svoju dostal aj Zelenskyj a jeho poradcovia. Len pár z nich vedelo, ako s ňou majú zaobchádzať. Vedel to napríklad Oleksij Arestovyč, ktorý má za sebou kariéru vo vojenskej rozviedke.
„Bolo to úplne šialené. Automaty pre všetkých,“ hovorí s tým, že sa vtedy ruská armáda dvakrát pokúsila vtrhnúť dovnútra. Olena Zelenská aj s deťmi tam v tom čase ešte bola.
Z prvých dní invázie na Ukrajinu si Zelenskyj podľa svojich slov pamätá čriepky. Moment, kedy budil deti do vojnovej reality, patrí k tým najsilnejším. Sám sa odmietal presunúť do bunkra za Kyjevom, chcel zostať na mieste. Vládne budovy pritom stoja v husto obývanej časti mesta, v okolí sú domy, z ktorých by ľahko mohli strieľať sniperi.
Z niektorých tiež mohol priletieť granát. Armáda tak aspoň opevnila štvrť všetkým, čo našla. Policajnými barikádami, doskami z preglejky.
Vyzeralo to tam ako na skládke než ako v pevnosti. „To miesto bolo úplne otvorené. Nemali sme žiadne betónové bloky, aby sme mohli uzavrieť ulicu,“ vysvetľuje Arestovyč.
Prezident nedal na naliehanie bodyguardov a namiesto odchodu vyšiel aj so svojimi ľuďmi von a natočil slávne video „ja tut“. Teda odkaz Ukrajincom, že ich tvárou v tvár ruskej presile neopustil.
Potrebujem muníciu a nie odvoz
Pochopil vtedy, aká je jeho rola. Zraky jeho národa i sveta sa upierali naňho. „Stáva sa z teba symbol. Musíš konať tak, ako má hlava štátu konať,“ hovorí reportérovi časopisu Time, ktorý s prezidentom a jeho tímom strávil dva aprílové týždne. Keď potom Briti a Američania prezidentovi ponúkali evakuáciu, vyslovil Zelenskyj tie slová, ktorými sa navždy zapísal do histórie ako statočný vodca svojej krajiny: „Potrebujem muníciu a nie odvoz.“
K Zelenskému sa navyše do improvizovaného bunkra pridali aj jeho priatelia a spojenci so svojimi rodinami, často v rozpore s bezpečnostnými protokolmi. Do vojnového stanoviska sa nasťahoval napríklad predseda parlamentu Ruslan Stefančuk, ktorý by sa stal úradujúcou hlavou štátu, ak by Zelenského zabili. Správne tak mal vývoj vojny sledovať pokiaľ možno inde ako prezident.
Stefančuk bol namiesto toho jedným z prvých, kto Zelenského na začiatku invázie videl osobne. „Nemal v tvári strach, ale otázku: Ako je to možné?“ vracia sa späť v čase politík.
Zelenskyj totiž dlho miernil paniku, ktorú podľa neho vyvolával Západ svojimi varovaniami pred ruským vpádom. Lenže ten potom skutočne prišiel. „Možno to znie vágne alebo pompézne. Ale cítili sme, že sa poriadok sveta rúca,“ dodáva Stefančuk.
Zelenskyj nakoniec aj s pomocou západných spojencov prežil hneď niekoľko pokusov o vraždu. Vo svojej izolácii paradoxne vojnu na Ukrajine v tom čase sledoval rovnako, ako ľudia v krajinách stovky kilometrov ďaleko. Rovnako ako tí, ktorí sa každé ráno šli pozrieť na internet, či je Zelenskyj stále nažive. Totiž cez obrazovku počítača.
Občas vraj videl zábery z bitiek a útokov na sociálnych sieťach skôr, než ho o vývoji na fronte stihla upovedomiť armáda. Reportér poznamenáva, že sa prezident so svojim tímom rovnako ako zvyšok sveta radoval z videí ukazujúcich úspešné útoky na ruskú techniku, zábavných mémov i piesní, ktoré počas vojny vznikli.
V Buči sa zdesenie zmenilo na zlosť
Vojnovú realitu na vlastné oči vodca Ukrajiny videl začiatkom marca, kedy sa vydal na utajenú cestu k zničenému mostu na okraji Kyjeva. Ani mnohí jeho najbližší spolupracovníci o nej nevedeli. O pár dní neskôr si potom Zelenskyj dal boršč s vojakmi, ktorým čerstvú polievku nosil jeden z miestnych.
Potom, čo ukrajinská armáda vyhnala ruské jednotky z okolia Kyjeva a Rusi sa stiahli k východu, kde rozpútali druhú časť vojny, začal prezident vychádzať viac. Okrem iného išiel aj do Buči, kde po sebe okupanti zanechali stovky mŕtvych. Keď Zelenskyj so svojimi ľuďmi uvidel tie neopísateľné hrôzy na vlastné oči, zdesenie sa vraj rýchlo zmenilo na zlosť.
„Okamžite sme chceli zrušiť rokovania o mieri,“ hovorí jeden z vyjednávačov David Braun Arachamija.
„Ťažko som sa im vedel pozrieť do tváre,“ dodáva. A keď potom ruské sily zaútočili na stanicu v Kramatorsku a do Kyjeva prišla na návštevu šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, bývalého herca Zelenského zradil jeho talent hovoriť k ľuďom. Stál na pódiu a nevnímal. V mysli mal stále ženu v pestrofarebnom oblečení, ktorej útok otrhol hlavu.
Sám Zelenskyj teraz rozpráva, že noci sú pre neho najťažšie. Nespí, nedokáže to. Namiesto toho pozerá do telefónu av odraze obrazovky vyzerá ako duch. Duch, ktorý prečíta správy, na ktoré mu cez deň neostal čas. Občas od jeho ženy a detí, inokedy od poradcov alebo priamo od vojakov, ktorí sú obkľúčení Rusmi a znova a znova ho prosia o ďalšie zbrane.
Prezident stále prechádza svoj denný program a premýšľa, na čo zabudol. „Nemá to význam. Je to tá istá agenda. Vidím, že je pre dnešok hotové, ale aj tak ju stále čítam s pocitom, že niečo je zlé,“ priznáva s tým, že netrpí úzkosťou. „To moje svedomie mi nedáva spať.“
Hovorí si, že aj vo chvíľach, keď si ľahne k spánku, sa niekde niečo deje. Niekde práve padajú bomby, niekde sa civilisti ukrývajú v pivnici, niekde na nich práve padajú trosky budov. Niekoho Rusi práve znásilňujú, mučia, vraždia. Vojnová skúsenosť Zelenského poznamenala. „Zostarol som,“ zamýšľa sa s tým, že získal „múdrosť“, o ktorú nikdy nestál. Napriek tomu rozhodnutie stať sa prezidentom neľutuje.
Teraz ho okrem samotných zverstiev spáchaných ruským vojskom trápi aj to, že by vojna na Ukrajine mohla svet čoskoro prestať zaujímať. On aj jeho krajina však potrebujú, aby ľudia ešte neprepli inam. Vo svojej agende tak má viacero úloh spojených nie s samotnou vojnou, ale s tým, ako ju vnímajú v zahraničí.
Cieľom Zelenského je totiž stále pripomínať, že nielen Ukrajinci teraz bojujú o prežitie.
Portál iDnes.cz patrí pod vydavateľstvo Mafra, ktorého súčasťou je aj Brainee.sk.
