Po porážke nemeckého imperializmu v prvej svetovej vojne sa nemeckí vodcovia od roku 1919 pokúšali o demokraciu. Demokracia vo Weimarskej republike však padla v rukách ultrakonzervatívcov a národných socialistov.
Nacistická diktatúra, porazená v roku 1945, uvoľnila cestu demokracii v prvom dejinnom prelome moderného Nemecka, otočke či bodu zlomu, ktorý bol vyjadrený v „Základnom zákone Spolkovej republiky Nemecko“ z roku 1949, v podstate v ústave vtedajšieho západného Nemecka.
Prvý bod zlomu
Konrad Adenauer, prvý povojnový kancelár krajiny (pri moci od roku 1949 do roku 1963), nasmeroval Nemecko na prvú Zeitenwende tým, že viedol (západné) Nemecko demokratickým smerom, ktorý sa zaviazal k nedotknuteľnosti ľudskej dôstojnosti a demokracie.
Po rozhodnej intervencii na ukončenie dvoch svetových vojen a porážke hitlerovského Nemecka sa Spojené štáty rozhodli zostať európskou mocnosťou, aby pomohli európskym lídrom ukončiť vzťahy úhlavných nepriateľov a vyhnúť sa tretej svetovej vojne.
Prezident Harry Truman navrhol Marshallov plán a NATO s cieľom zabezpečiť európsku bezpečnosť a prosperitu, pričom dôrazne podporoval Adenauerovo spojenectvo so západom – Westbindung.
Politická iniciatíva otvorenia sa Európe
Spojené štáty – po prijatí svojej úlohy európskej mocnosti – boli otvorené pre vlastné politické iniciatívy Európy. Preto vtedajší americký prezident Richard Nixon a jeho hlavný poradca Henry Kissinger, hoci spočiatku s nevôľou, začali podporovať politiku východu Willyho Brandta, ktorú v roku 1969 iniciovala prvá SPD v krajine.
Táto politika zahŕňala dohodu so Sovietskym zväzom v Helsinskom záverečnom akte, že štátne hranice sa budú meniť len mierovou cestou.
Začiatkom 80. rokov však Sovietsky zvä...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.