O Dzurindovi sa hovorí, že je nezmar. A sedí to. Ak ho zabijete, o chvíľu vstane, opráši sa a kráča ďalej. Ak urobí krok dozadu, myslí na to, ako poskočí dva kroky dopredu. A keď povie „končím“, teší sa na to, kde zas začne.
Koniec v SDKÚ
Dzurindovi s Miklošom treba uznať, že odchodom z SDKÚ prekvapili. Zaskočili aj svojich najbližších ľudí – asistentov a spojencov vo vedení strany. O ich plánoch nikto nič nevedel. V SDKÚ to vyvolalo rovnaké prekvapenie ako v médiách.
A treba im uznať aj to, že dosiahli presne to, čo chceli. Otriasli stranou, verejnou mienkou aj celou pravicovou politikou. Ich odchod totiž znamená, že SDKÚ skončila. Stranu nedržal nad vodou neviditeľný Frešo, ale – paradoxne – jej minulosť. Nech už bola akokoľvek čierna a pochybná... SDKÚ prežívala zo zotrvačnosti. A z dávnej podstaty, ktorú do nej vložili Dzurinda s Miklošom. SDKÚ naformátovali ako stranu, ktorá mala po roku 1998 zmeniť Slovensko. A vyšlo im to. Ekonóm Mikloš a politik Dzurinda vytvorili dvojicu, ktorá dokázala presadiť kľúčové a mimoriadne užitočné zmeny (reformy).
Znížili obrovský štátny dlh Slovenska na európske minimum. Skrotili deficitný rozpočet, vniesli poriadok do financovania štátu. Zaviedli nízku rovnú daň z príjmu. Vyhnali „socializmus“ z bánk a priemyselných podnikov, otvorili Slovensko investíciám. Naštartovali slušný hospodársky rast, vďaka ktorému sme predbehli Maďarov a Poliakov a dobiehali Čechov... A roky učili Slovákov, že na „istoty“ si treba zarobiť, pretože život na dlh je extrémne drahý. Dnes sa nám to všetko javí ako samozrejmosti, ale vtedy, po Mečiarovej vláde, to bol bolestivý boj...
Odvtedy bola SDKÚ vnímaná ako reformná strana, ktorá viditeľne posunula Slovensko dopredu.
Londýnska spojka
Vedľa tohto úspešného príbehu sa však písal aj iný. Čierny. Príbeh podvodného financovania strany v réžii pokladníka Palacku. Cez nominantov strany vo FNM, v privatizačných komisiách a v tendroch tiekli milióny bokom – na účty vo Švajčiarsku. A na utajené firmy a účty strany v Londýne.
Ukázalo sa, že „reformátori“ sú prísni, disciplinovaní a čistí len navonok – v politike, ktorú hlásajú. Nie v politike, ktorú reálne robia.
Preto boli Dzurinda aj Mikloš ako lídri kontroverzní. Až takí kontroverzní, že obaja museli po voľbách 2012 skončiť vo vedení strany.
Napriek tomu im treba uznať jednu vec. SDKÚ pod ich vedením vedela vzdorovať silnejším. Najskôr Mečiarovi. Potom Ficovi. Dzurinda aj Mikloš mali rešpekt. Pretože vedeli bojovať, útočiť, vytláčať súperov do kúta... A vládnuť. Tí, ktorí prišli po nich, nedokázali obstáť ani v konfrontácii s Ficom, ani vo vládnutí. Platí to aj o Radičovej, ktorá zažiarila. A zhasla.
A platí to aj o Frešovi, ktorý zhasol bez toho, aby zažiaril.
Frešo dokázal v SDKÚ zabezpečiť len seba – ako župana. Nie stranu.
Ponuka pre Mikloša
Sponzori z pozadia strany pochopili, že s Frešom to nepôjde. A oslovili s ponukou Mikloša – či to neskúsi on ako nový líder. Mikloš to odmietol.
Zrejme s Dzurindom vyhodnotili situáciu tak, že ofenzíva by bola riziková. A predčasná. Ich odhad bol presný. Na návrat je príliš skoro. Teraz bude chvíľu v móde „nová vlna“: Procházkova Sieť. Súbežne s tým bude SDKÚ upadať. A šanca– skutočná šanca na návrat – príde až neskôr. Keď nadšenie z egocentrika Procházku opadne. A keď v SDKÚ vyhoria aj ďalšie zúfalé pokusy o jej reštart.
Potom sa môže otvoriť cesta pre návrat Mikloša. A spolu s ním pre Dzurindu. S vymenenými úlohami. Mikloš jednotka, Dzurinda dvojka.
Dzurinda sa rozhodol v správnom čase stiahnuť. Dať si poriadnu pauzu. A odskočiť od strany, ktorá padá na dno. Aby krach nebol spájaný s jeho menom.
A môžeme si byť istí, že potom, keď dozreje čas na návrat „starej vlny“, nezmar Dzurinda bude prvý, kto sa na nej povezie. V loďke menom Mikloš...