Po voľbách na jar 2012 som na tomto mieste napísal, že volebný výsledok dáva Robertovi Ficovi takú moc a taký vplyv, akú doteraz žiadnemu politikovi na Slovensku a bude závisieť predovšetkým od neho osobne, akou cestou sa Slovensko vyberie. A zároveň som napísal, že sa už bude musieť vyfarbiť, že sa už nebude dať zopakovať „výkon“ z jeho prvej vlády, keď nerobil v zásade nič. Nechal dobehnúť rozbehnuté procesy vstupu do eurozóny a Schengenu, staré reformy v zásade nerušil, nové nerobil a viezol sa najskôr na peniazoch z rekordného rastu (2006 – 2008) a neskôr z rekordných deficitov a zadlžovania (2009 – 2010). A pri kauzách a pochybeniach veľmi šikovne zhadzoval zodpovednosť na Mečiara a Slotu. Ako sa teda Fico v roku 2013 vyfarbil?
Najdôležitejšie a zároveň pre krajinu najhoršie je, že tento rok jasne ukázal, že Fico nadraďuje svoje osobné záujmy nad záujem verejný. Jeho osobná popularita, moc, vplyv a iné benefity, sú preňho zjavne dôležitejšie, ako zdravé a udržateľné verejné financie, lepšie podnikateľské prostredie, viac investícií a práce, lepšie fungujúce súdy, kvalitnejšie školstvo, zdravotníctvo a podobne.
Potvrdilo sa, že Ficov vplyv je enormný a že jeho záujmy sú určujúce a rozhodujúce pri tvorbe vládnej politiky ako takej vrátane politiky ekonomickej. Svedčí o tom množstvo dôkazov, najsilnejším príkladom je prezidentský štátny rozpočet, keď vláda na druhý celý rok volebného obdobia pripravila a presadila rozpočet s mínusovým konsolidačným úsilím.
Kauzy roka 2013 zase ukázali, že Fico razantne zasahuje pri malých kauzách (napr. dotácia Transpetrolu jachtárom), ale je v nesvojprávnom postavení voči veľkým finančným skupinám a ich záujmom (kauza SPP).
Fico bol vždy marketingovo zdatný a v končiacom sa roku svoju dominanciu v tejto oblasti ešte posilňoval. Aj vďaka neschopnosti opozície, ale najmä vďaka naivite, neschopnosti, ale aj závislosti značnej časti médií. A vôbec nešlo len o kľuky. Kauza SPP a rozpočet sú toho najlepšími príkladmi.
A napokon, rok 2013 ukázal, že Fico sa bojí. Bojí sa nespokojnosti ľudí, bojí sa zodpovednosti za výsledky a dôsledky svojho vládnutia, bojí sa ísť s kožou na trh. Bojí sa, že skončí ako Mečiar. Preto sa rozhodol kandidovať na prezidenta a ujsť od zodpovednosti, kým sa to ešte dá. Rok 2014 ukáže, či sa to ešte dá.
Ivan Mikloš, poslanec za SDKÚ-DS