Keď USA zaútočili v marci 2003 na krajinu, v ktorej vtedy vládol známy „mäsiar Stredného východu“, istý Saddám Husajn, spustili sa diskusie o charaktere takzvaného medzinárodného práva. Odporcovia vojny argumentovali neexistenciou príslušnej rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN, ktorá má čosi ako „patent“ na právo porušiť teritoriálnu suverenitu niečoho tak nedotknuteľného ako je štát.
Nastala podobná debata, aká sa rozprúdila v roku 1999, keď NATO začalo pri absencii rezolúcie leteckú vojnu proti bývalej Juhoslávii. Biedu medzinárodného práva vtedy komentoval Václav Havel poznámkou, že medzinárodné právo je „fajn“, ale ak medzinárodné spoločenstvo zlyháva, tak on dáva prednosť právam ľudským.
Druhým argumentom, na ktorý sa odporcovia invázie do Iraku v roku 2003 sústredili až neskôr, bola skutočnosť, že sa nenašli zbrane hromadného ničenia, ktoré americká
administratíva uvádzala ako jeden z dôvodov, ktorým si ospravedlňovala vojenský zásah. Zbrane hromadného ničenia sa skutočne nenašli, dokonca ani dokumentácia, podľa ktorej Irak tieto zbrane (chemické a biologické) vyrábal a zabudol ju odovzdať.
Čo sa našlo, boli napríklad medzinárodní teroristi ukrývaní v Bagdade a na čo USA nezabudli, bol spôsob, ako predtým Saddám Husajn reagoval na útok na USA z 11. septembra 2011, keď nechal v štátnom rozhlase vyhrávať iracké ľudové piesne. Veľmi nerozumné.
Jeho osud bol zrejme spečatený už dávno predtým, ako Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu a takzvané medzinárodné spoločenstvo začali vydávať zmätené
informácie o tom, či diktátor spolupracuje alebo nespolupracuje pri plnení rezolúcií bezpečnostnej rady, ktoré vyhlásili po vyhnaní Iračanov z Kuvajtu v roku 1991. Rezolúcií bolo 17 a „ujo Saddám“ si nerobil veľké problémy s ich implementáciou.
Dnes, vyše osem rokov po invázii, stojíme pred historickou udalosťou, keď sa USA definitívne sťahujú z Iraku. To, čo v Iraku ostane po kedysi takmer 150-tisícovej americkej armáde a tisíckach ich spojencov (na počiatku vrátane Slovenska), bude okolo 5 000 príslušníkov súkromných bezpečnostných služieb, ktorí tam budú smieť fungovať so súhlasom legálnej a legitímnej irackej vlády.
Či Amerika ostane veľkým bratom Iraku, či skutočným víťazom americkej intervencie bude Irán, o čom už dlho a až únavne presviedčajú kovaní aj nekovaní experti, ako sa vyvinie vzťah medzi šiitmi a sunnitmi, čo sa stane s túžbou Kurdov o vybudovanie „Kurdistanu“, teda vysnívaného prvého štátu Kurdov v dejinách vôbec, to všetko je otvorené.
Skutočnosťou je, že USA dokončujú svoju „exit strategy“, ktorú na Slovensku často dosť nešikovne prekladáme ako „ústupová stratégia“. Rozhodne lepším vojenským termínom by bola „stratégia ukončenia“.
Invázia stála USA takmer 5 000 vojakov, ktorí prišli o život, pričom tisícky ďalších boli zmrzačené. Áno, v Iraku, napriek zvláštnej náklonnosti, ktorú si sunniti a šiiti venujú formou vzájomných masakrov, došlo po invázii k poklesu vraždenia.
Relatívne hodnoverné údaje inštitúcie, ktorú by sme mohli preložiť ako ministerstvo zdravotníctva Iraku, hovoria o 100-tisícoch ľudí, ktorí od marca 2003 prišli o život. Je to kontrast s desaťročím vraždenia za Saddáma, keď počet ľudí, ktorí prišli vo vojnách a vnútorných raziách o život, presahoval jeden milión.
Či si USA za toto získali „lásku“ Iračanov, je sporné. Invázia pomohla Iraku, menovite väčšinovým šiitom, a potom jednoznačne Kurdom na severe, ktorí si dnes vládnu viac-menej sami (v rámci historicky nebývalej autonómie) na severe.
Tam však Kurdov v budúcnosti môže čakať bratovražedný boj so sunnitskými Arabmi o ropné polia, na ktorých Kurdi sedia. USA tak nepochybne získali aj akéhosi žolíka pri svojich vzťahoch s čoraz viac islamistickým Tureckom. V Kurdoch našli spojenca, ktorý sa ich bude vo vlastnom záujme držať zubami-nechtami.
Ivo Samson, analytik Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku