Revanšizmus, tento pôvabný termín, ktorým sa kedysi častovala politika tej demokratickej časti rozdeleného Nemecka, je niečo úplne prirodzeného. Je to síce odsúdeniahodná, ale celkom normálna reakcia na metamorfózy vonkajšieho prostredia.
Vojna o Kaukaz či medzinárodný spor o radar v Česku nie je vôbec (a Rusko sa to ani nesnaží skrývať) bitkou o miniatúrne obranné zariadenie. V hre, ktorú na medzinárodnej scéne Rusko v plnej sile rozohralo na počiatku tohto roka, je neporovnateľne viac ako "hrča v Brdoch": nejde o nič menšie ako o historické imperiálne insígnie Ruska, ktoré na prelome 80. a 90. rokov utrpelo kolosálny debakel svojej dejinne expanzie na západ a juh (ďalej na východ to už nešlo, tam je Aljaška - nešťastne predaná Američanom - ďalej Pacifik a na severe Antarktída).
Rusov (kamuflovali sa ako "Sovieti") najprv vyhnali z Afganistanu (práve uplynulo odvtedy 20 rokov), potom im zbúrali múr v Berlíne, z ostnatej ohrady im zdupkali všetky satelity v strednej a vo východnej Európe a nakoniec sa zrútil aj brilantný imperiálny rámec, ktorý nemal vo svetových dejinách obdobu - Sovietsky zväz: mekka, ktorej sa klaňali generácie čoraz viac jednoduchších komunistov a priamočiarych násilníkov celého sveta.
Plánovaný výbuch ruskej zúrivosti vo veci českého radaru, sprevádzaný nezakrytými vyhrážkami obrátiť na Česko, prípadne na ďalších nespratníkov rakety s nukleárnymi hlavicami, majú svoju neúprosnú revanšistickú logiku. Rusku ostávali po rozpade ZSSR len dve hlavné opcie: buď sa prispôsobiť svetovému konkurenčnému prostrediu, alebo vkĺznuť do recidívy svojej minulosti, ktorú charakterizovalo vodcovstvo a vláda vplyvnej vrstvy štátnych úradníkov, opierajúcich sa o deklamovanú podporu "ľudu". Len druhá z týchto dvoch volieb poskytuje prísľub opätovného obnovenia vplyvu v stratenom impériu.
Ruské, postsovietske zahraničnopolitické aktíva sa opierajú o tradičné geopolitické chápanie mocenskej úlohy štátu a jeho expanzie: tam, kde spočinie "čižma" nášho vojaka, tam siaha naša neobmedzená moc. Čižma sovietskeho vojaka poslaná domov vlakom z bývalého (okupovaného) českého územia má byť teraz vystriedaná nohou amerického vojaka? Toto nie je konštelácia, ktorú by imperiálna myseľ veľkoruského politika vedela stráviť. Ak prezident Medvedev hovorí, že radar v Česku Rusov "uráža", môžeme mu to úprimne veriť. Americká základňa na území bývalých satelitov, to už nie je iba facka bývalému hegemónovi v podobe členstva týchto krajín v NATO. NATO tu koniec koncov o pár rokov nemusí vôbec byť. Ale noha amerického vojaka? S čižmami má Rusko skúsenosti.
Bolo len otázkou času, kedy Rusko premietne svoje driemajúce postkoloniálne inštinkty do revízie svojich pohnutých dejín z obdobia úpadku ZSSR. Ruský liberálny historik Jurij Afanasiev hovorí, že "postoj k dejinám je uholným kameňom každej ideológie" a dejepisný revanšizmus na seba nedal dlho čakať. Už v minulom roku sa ruská vláda, pod záštitou samotného prezidenta Putina, rozhodla odstrániť "zmätok" z hláv ruských učiteľov dejepisu. Dovtedy bolo zvykom, že učitelia dejepisu využívali ideovú bezradnosť v osnovách a používali celkom slobodne rôzne učebné podklady. Ako na tejto pamätnej konferencii povedal Putin - "Ruské dejiny majú svoje tienisté stránky..." - lenže (ach, to večné čaro dialektiky) "...tie majú predsa aj dejiny iných štátov".
Doteraz málo reflektovaným výsledkom putinovského revanšizmu je ideová unifikácia v učebných osnovách dejepisu. Ruskí učitelia majú teraz konečne k dispozícii manuál, ako správne interpretovať sovietske dejiny po druhej svetovej vojne: "Najnovšie dejiny Ruska 1945 - 2006: Príručka pre učiteľa dejepisu". To, čo sa tam dozvieme, celkom korešponduje s hrozbou namieriť rakety na úbohé Česko.
Ruský študent sa teraz bude učiť, že rozpad ZSSR v roku 1991 nebol historický predel, ktorý dal Rusku šancu vykročiť po novej trajektórii (tak sa to o roku 1945 učia študenti v Nemecku a Japonsku). Naopak, rozpad ZSSR a strata okolitého sovietskeho impéria boli "tragickým omylom". Príručka vôbec nepopiera stalinské represie či vojenské okupácie Maďarska (1956) a Československa (1968). Robí niečo oveľa perfídnejšie: ospravedlňuje tieto udalosti ako historickú nutnosť vyvolanú studenou vojnou a "Američanmi". J. V. Stalin aj napriek "tragickým chybám" konal nutné zlo, zatiaľ čo Michail Gorbačov je hodnotený negatívne: prišiel o strednú a východnú Európu, čím "pre ZSSR stratil bezpečnostný pás, ktorý sa v priebehu niekoľkých rokov stal oblasťou cudzieho vplyvu so základňami NATO hodinu od Peterburgu".
Najlepšou ruskou reakciou bude "mobilizácia zdrojov a konsolidácia moci v rukách silného vodcu". Záverečná kapitola príručky už aj našla slogan pre nový typ demokracie v Rusku: volá sa - podľa názvu tejto kapitoly - "suverénna demokracia". Zdá sa, že nebyť Aliancie, so suverenitou Česka, Poľska či Litvy by to vyzeralo dosť mizerne. Asi tak, ako teraz so suverenitou Gruzínska.
Ivo Samson, analytik Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku