Kúzlo aj prekliatie starého Ríma. Ako sa z malého mestského štátu stala superveľmoc a prečo nastal jej pád

Prečo sa stala Rímska ríša takou mocnou?

Je to veľmi zložitá otázka a je zaujímavé, že sa nad tým zamýšľali aj samotní Rimania. Alebo aj nositelia staršej, „vyspelejšej“ starovekej gréckej kultúry – napríklad Polybios (významný grécky historik, pozn. red.) sa už v druhom storočí pred naším letopočtom pýtal, ako je možné, že takýto drobný mestský štát poľnohospodárov a chovateľov dobytka počas štyroch storočí ovládol celé Stredomorie. Okrem náhody možno zohrali rolu aj charakterové vlastnosti Rimanov, ktoré iné národy nemali. Dôležitá bola tiež značná stabilita republikánskeho politického usporiadania. Tá im uľahčila vysporiadať sa s vnútornými problémami. Navyše republikánsky systém umožnil pomerne veľkej časti spoločnosti nejakou formou participovať na jeho smerovaní. Zároveň ich riadila veľká miera sedliackej racionality, alebo ak chcete, sedliackeho rozumu. A tiež boli značne náchylní na vojenstvo a na militarizáciu spoločnosti.

Dosť často bojovali.

Áno. Skutočne po stáročia nebol rok, keď by neviedli nejakú vojnu. Boli na to zvyknutí. Najskôr ich bojovanie spočívalo v tom, že ukradli susedným osadám dobytok alebo unášali ženy. Známy je slávny príbeh únosu sabinských žien (legenda o tom, ako sa Rimania zmocnili tridsiatich žien z mocného kmeňa Sabinovcov, pozn. red.). Neskôr už sa dostávali na väčšie vzdialenosti. Prevádzkovali občianske vojsko. Prakticky každý muž sa zapájal do vojenských aktivít, zúčastňoval sa na každoročnom ťažení, a tak sa naučil vojenskému remeslu. Okrem tých úplne najchudobnejších, ktorí si nemohli dovoliť ani najjednoduchšiu výzbroj.

Snažili sa podrobiť územie brutálnou silou?

Ako kedy, nie vždy. Rimania väčšinou neboli vedení nejakými deštruktívnymi úmyslami. Jeden z kľúčov ich úspechu spočíval práve v tom, že väčšine porobených osád, mestečiek a miest ponúkli pomerne dobre zvládnuteľný model zapojenia sa do rímskej spoločnosti. Z veľkej miery na dobytom území ponechali pôvodné spoločenské štruktúry. Neodstraňovali elity, nevypaľovali ich mestá a podobne. Zaviazali ich zmluvne k spojenectvu s Rímskym mestským štátom. Spojenci museli Rimanom poskytnúť určitý počet vojakov, takže sa systémom snehovej gule stále nabaľovalo rímske vojsko. Zaviazali ich síce na platenie daní, ale zabrali len veľmi malú časť územia, ktoré potrebovali na to, aby riešili vlastný demografický pretlak. Založili napríklad jedno mesto na veľmi rozsiahlom území, ale pôvodné mestá z italických kmeňov zostávali nedotknuté. Tento jav často pozorujeme aj pri neskorších expanziách mimo Talianska. Napríklad na Pyrenejskom polostrove poznáme osady pôvodných obyvateľov, ktorí žili ešte aj tristo rokov po tom, čo už boli súčasťou Rímskej ríše, v úplne rovnakých chyžiach a používali keramické nádoby, ktoré už v tom čase boli úplným anachronizmom. Zdržiavali sa napríklad len niekoľko desiatok kilometrov od najbližšieho rímskeho mesta s dláždenými cestami, vodovodmi, verejnými záchodmi, divadlami a amfiteátrami, napriek tomu si dokázali uchovať svoj tradičný život. Súbeh viacerých kultúrnych vzorcov bol predstaviteľný aj vo veľmi pokročilej fáze existencie ríše. To viedlo k tomu, že pomerne dlhý čas prakticky všetky porobené oblasti boli ochotné akceptovať rímsku nadvládu.

A Rimania na tom zarábali.

Áno, Rimania ich od začiatku svojho bojovania nezotročovali, ale urobili ich svojou súčasťou. Vďaka tomu sa aj porobeným oblastiam otvárali nové trhy a plynul im benefit z ďalších výbojov. Týmto systémom sa to 300 rokov pomaličky rozbiehalo, potom sa to zintenzívnilo, až Rimania ovládali celé Taliansko. Už boli natoľko vojensky vyspelí, že hoci čelili záujmu iných veľmocí, napríklad Kartágincov, čo bola krátko predtým výrazne silnejšia veľmoc, alebo niektorých helenistických ...