Svoju hviezdnu hodinu nezažil minister zahraničných vecí rakúskeho cisárstva Klemens von Metternich iba jednu. Vlastne mu patrilo niekoľko posledných rokov napoleonských vojen, keď bol ústrednou postavou európskej politiky.
Po ťažkej porážke od francúzskeho cisára Napoleona Bonaparta v bitke pri Wagrame v júli 1809 a po Schönbrunnskej mierovej zmluve z októbra toho istého roku Rakúsko naliehavo potrebovalo oddych. A Metternich mu ho získal – obratným „dotiahnutím“ sobáša dcéry rakúskeho cisára Františka I. Márie Luisy práve s arcinepriateľom Napoleonom.
Metternich sa rýchlo pasoval do roly kľúčového Napoleonovho protihráča, striedavo s ním uzatváral prímerie a spojenectvo a hneď zase proti nemu formoval vojnovú koalíciu. Nie náhodou toto obdobie Metternich považoval za vrchol svojho verejného pôsobenia a veľmi mu záležalo na tom, aby si ho história pamätala ako diplomata, ktorý oklamal Napoleona.
Svoju misiu korunoval viedenským kongresom, ktorému po mnoho mesiacov od septembra 1814 do júna 1815 vládol pri rokovacích stoloch aj v zákulisí salónov či nekonečných plesov a slávnostných akcií.
Metternich tu len nedával Európu dohromady po mnohých rokoch napoleonských vojen. Nie, snažil sa vybudovať nový európsky poriadok, pretože dobre chápal, že staré hodnoty a hranice, do ktorých sa narodil, počas jedinej generácie zmietla revolučná smršť. Svet, aký dovtedy všetci poznali, prestal existovať. Metternichovou úlohou bolo vybudovať nový.
To sa mu podarilo s pomocou podobne naladeného a nemenej vplyvného britského ministra zahraničia Roberta Stewarta, vikomta z Castlereaghu. Metternich pragmaticky rehabilitoval a zrovnoprávnil porazené, postnapoleonské Francúzsko, aby spoločne s ním, Veľkou Britániou a so „svojím“ Rakúskom udržal na uzde Prusko a Rusko a dosiahol tak rovnováhu síl.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 83% na dočítanie.
Zostáva vám 83% na dočítanie.