Je streda 1. júla 1992, krátko pred druhou hodinou popoludní. Pred budovou Slovenskej národnej rady na bratislavskom Župnom námestí postáva hlúčik ľudí. Je ich možno zo päťdesiat a nedočkavo sa obzerajú raz na jednu stranu, potom na druhú.
Keď zbadajú blížiacu sa kolónu limuzín, rozbehnú sa niekoľkí z nich oproti nej. Autá zastavujú a z prvého vystupuje na chodník prezident. Okamžite je obkolesený priaznivcami, mávajúcimi československými vlajočkami a skandujúcimi: „Nech žije Havel!“
To isté miesto, lenže v piatok 17. júla 1992. Aj teraz sa vo vzduchu mihocú vlajky a rozlieha sa volanie na slávu, no už iné. Vlajky sú slovenské a asi tri stovky prítomných skandujú: „Nech žije Mečiar!“
Pred chvíľou poslanci SNR schválili Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenska. Ľudia, ktorí tu čakajú na výsledok hlasovania, sa od radosti objímajú, niektorí s dojatím bozkávajú štátny znak a ktosi otvára aj šampanské.
O pár minút sa však nálada náhle mení, začne sa ozývať piskot a hanlivé pokriky na adresu Václava Havla. Je to reakcia na aktuálnu správu, podľa ktorej sa rozhodol abdikovať. Že to urobil práve teraz, si prítomní vysvetľujú ako jeho snahu pokaziť Slovákom tento veľký deň a obrátiť pozornosť na seba.
Dve podobné situácie, no s diametrálne odlišným obsahom dokonale symbolizujú stav, v akom sa slovenská spoločnosť na začiatku júla 1992 nachádza. Mesiac po parlamentných voľbách, ktorých výsledok vyústil do rokovaní o rozdelení Česko-Slovenska, je polarizovaná. Časť túži po tom, aby sa Slovensko osamostatnilo, časť má z toho obavy a želá si zachovanie spoločného štátu.
V tejto chvíli však ešte stále nie je nič isté. Po posledných rozhovoroch síce Vladimír Mečiar a Václav Klaus netajili, že rokujú o rozdelení spoločného štátu, z ich vystúpení sa však dalo pochopiť, že ešte nezatvárajú dvere ani pred iným riešením.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.