Mimoriadne vzrušená atmosféra vládne v pondelok 28. apríla 1947 v sídle Demokratickej strany. Neprešiel ani rok od chvíle, ako sa stala víťazom volieb, a teraz stojí pred hrozbou rozštiepenia. Čo by to znamenalo, si jej predstavitelia dobre uvedomujú.
Strana je jednou z dvoch rozhodujúcich síl na slovenskej politickej scéne a jej prípadné oslabenie, či dokonca rozpad, by vydláždili cestu k moci komunistom.
Tí s tým počítajú, napokon, vyhrocovaním vzájomných konfliktov v posledných mesiacoch nič iné ani nesledovali.
„Zasadili sme ľudáctvu, separatizmu a tým, ktorí ho kryjú, tvrdý úder,“ vyhlasujú sebavedome. Tým úderom je trest smrti, ktorý pred niekoľkými dňami vyniesol Národný súd nad prezidentom vojnovej Slovenskej republiky Jozefom Tisom.
Demokrati so snahou o jeho omilostenie neuspeli, čo v ich radoch vyvolalo nespokojnosť. Rozkol, v ktorý ich politický protivník dúfal, však nenastal.
„Zámery našich neprajníkov sa nevydarili. Tvrdý a dobre pripravený útok proti nám sa skončil neúspechom. Ideme s čistým štítom do ďalšieho politického boja,“ oznamujú napokon po sérii vnútrostraníckych rokovaní.
Že to bude boj ťažký, je predstaviteľom strany jasné, netušia však, že sa tešia predčasne.
Opäť spolu, ale po novom
Uplynuli dva roky od chvíle, keď sa súčasne s koncom druhej svetovej vojny uzavrela aj krátka éra existencie samostatného Slovenska. Stalo sa opäť súčasťou obnovenej Československej republiky. Tá však už bola úplne iným štátnym útvarom než v roku 1939, keď ho Slováci opúšťali, či v roku 1918, keď sa v ňom ocitli prvýkrát.
Najvýznamnejšou zmenou, ktorá mala v ďalšom období ovplyvniť vývoj krajiny, bola orientácia na Sovietsky zväz. Tento faktor sa odrazil aj vo vnútropolitickej sfére.
V prvej povojnovej vláde, ktorú vymenoval prezident Edvard Beneš v apríli 1945 v Košiciach, mali najsilnejšie zastúpenie komunisti. Ich vplyv sa prejavil aj vo formulácii vládneho programu, ktorý určoval budúce smerovanie štátu, zásadne odlišné od obdobia predmníchovskej republiky.
Nový politický režim, označovaný ako „ľudová demokracia“, neznamenal v praxi plnú demokraciu, napríklad v zmysle politickej plurality. Minulosťou sa tak stala voľná súťaž veľkého počtu politických strán vo voľbách. Zakázané boli strany, ktoré boli označené za reakčné alebo tie, ktoré poškodili záujmy národa a republiky. Činnosť tak nebola povolená agrárnej, národnodemokratickej, živnostenskej a Hlinkovej slovenskej ľudovej strane.
Po novom vznikol systém takzvaného Národného frontu, ktorý určoval, ktoré strany, ale aj organizácie, môžu v spoločnosti pôsobiť a zároveň ich združoval. Boli to Komunistická strana Československa, Komunistická strana Slovenska, Národnosocialistická strana, Československá strana sociálnodemokratická, Československá strana ľudová a Demokratická strana. Politická opozícia prakticky zanikla.
Novú podobu, ovplyvnenú predošlým dvadsaťročným spolužitím a následným šesťročným odlúčením, mali nadobudnúť aj česko-slovenské vzťahy. Nový spoločný štát už nemal byť postavený na myšlienke čechoslovakizmu. Slováci sa doň vracali ako svojbytný národ, reprezentovaný vlastnými orgánmi, ktoré vznikli v období Povstania – Slovenskou národnou radou a Zborom povereníkov.
Z partnerov sa stali rivali
Paritné zastúpenie v nich mali dve strany, ktoré na Slovensku v rámci Národného frontu pôsobili – Demokratická strana a Komunistická strana Slovenska. Spolupracovať začali ešte v odboji a od apríla 1945 tvorili novú slovenskú politickú reprezentáciu.
Sprvu ešte vcelku jednotnú, čo sa premietlo aj do hladkého prijatia nariadenia o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudových súdov. Bez problémov sa dohodli aj na tom...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.