K útokom proti politickým protivníkom sú v týchto krajinách často používané zdroje tajných služieb, a to ako pravé, tak falošné. Dôležitou súčasťou politického vývoja boli aj lustračné zákony a snahy o dekomunizáciu. Vo "vojnách histórie" sa objavuje tiež Vladimir Putin, ktorý rehabilituje symboly a postavy zo sovietskej éry a snaží sa tým podporiť patriotické nálady. Krajiny, ktoré sa snažia sovietskej histórie zbaviť, potom označuje za rusofóbne.
Rozdielne pohľady na historický vývoj budú pravdepodobne vzťahy s Ruskom komplikovať aj naďalej. Krajiny strednej a východnej Európy už ale dokončili svoju demokratickú transformáciu a hrozba návratu komunizmu v podstate neexistuje. Snahy o ďalšie odsudzovanie komunizmu tak nemusí byť veľkým prínosom. Ak demokratické krajiny s trhovou ekonomikou čelia nejakej hrozbe, je jej povaha úplne iná. Jej základ tkvie v populizme a autoritárstve, ktoré sa snažia zmeniť slobodnú Európu na Európu uzavretých hraníc a postojov.
Štandardným príkladom popísaných tendencií je maďarská vláda vedená Viktorom Orbánom. Ten už obmedzil nezávislosť súdov a slobodu médií a otvorene za svoj vzor prehlasuje autoritárske režimy v Rusku a v Číne. Vláda radom zákonov obmedzila možnosť jej kroky kontrolovať inými inštitúciami a Orbán sa snaží posilniť protiimigračné a xenofóbne nálady. Ak by Maďarsko žiadalo o vstup do EÚ dnes, bola by jeho žiadosť bezpochyby odmietnutá, pretože táto krajina nespĺňa základné demokratické štandardy.
Poľsko nemá do maďarského príkladu ďaleko. Po volebnom víťazstve ultrakonzervatívnej strany Právo a spravodlivosť prišiel rad krokov, ktoré majú naďalej zabezpečovať jej dominantnú pozíciu. Okrem iného tak boli jej priaznivci dosadení do súdov, štátneho aparátu i verejnoprávnych médií. Európska rada tak plánuje vydať varovanie, že Poľsko ohrozuje demokraciu, ľudské práva a vládu práva. Poľská vláda na podobnú kritiku reaguje tým, že ide o zasahovanie do vnútorných záležitostí krajiny.
Staré pohľady na vec súčasný vývoj nevysvetľujú. Orbán aj Jaroslaw Kaczynski, ktorý stojí na čele poľskej vládnej strany, boli bojovníkmi proti komunizmu. Teraz ale potláčajú liberálne a prozápadné reformy, ktoré pred rokmi zaviedli bývalí komunistickí byrokrati. A bývalí komunisti sú často tými, ktorí teraz podporujú demokratické reformy. Príkladom môžu byť Danilo Turk zo Slovinska či Dalia Grybauskaité z Litvy. Nejde ale o taký paradox, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Komunistická strana mala politický monopol a mnoho ľudí v rôznych organizáciách tak musela jej ideológiu zdieľať bez toho, aby jej skutočne verila. To je jeden z dôvodov, prečo systém padol tak rýchlo a bez násilia. Akonáhle sa totiž objavila možnosť, ľudia začali budovať ďalšie strany na ľavici aj pravici. A jednotná nebola ani Disidentské hnutia.
Obrovským paradoxom je naopak úloha Vladimira Putina. Ten má síce imidž človeka, ktorý oživuje dedičstvo Sovietskeho zväzu a na Ukrajine bojuje proti fašizmu, ale v Európe sa stal patrónom pravicového populizmu a neofašistických hnutí. Existujú silné dôkazy, že Rusko financuje francúzsky Národný front a v niekoľkých ďalších krajinách má úzke väzby na krajne pravicovej strany. Patrí sem Bulharsko, Maďarsko či Rakúsko. Len historicky silné antipatie bránia tomu, aby podobnú hru hralo Rusko aj v Poľsku, avšak v Maďarsku je Putin Orbánovi vzorom. Putinovi sa to hodí, pretože takáto situácia je pre neho vhodným nástrojom pre oslabenie a rozdelenie svojich protivníkov.
Putin bol pred niekoľkými dňami obvinený jedným z vrchných veliteľov NATO, že sa svojimi aktivitami v Sýrii snaží rozbiť európske štruktúry a oslabiť celú Európu. Putinove aktivity v Európe sú skutočne veľkou výzvou, a to najmä v prostredí ekonomických problémov, politického rozčarovanie a rastúceho počtu utečencov. Protikomunistické ťahanie je pozostatkom minulosti, skutočná hrozba leží úplne inde.
Autorom je David Clark z The Russia Foundation
Komentár bol zverejnený na webe patria.cz