V noci zo 7. na 8. augusta 2009 uplynul rok od krátkeho a nerovného konfliktu medzi Ruskom a Gruzínskom. Kto je "na vine" v tzv. juhoosetskej vojne, je zatiaľ stále vecou interpretácií a ideologických priorít. Isté je to, že v tejto noci gruzínske ozbrojené sily zaútočili na svoje územie pod ruským protektorátom, aby tu - podľa vlastnej interpretácie - obnovili ústavnosť a zabránili ostreľovaniu na hranici s provinciou. Isté je aj to, že južní Oseti sa nebránili, ale odovzdali sa do rúk drvivej ruskej vojenskej mašinérie, ktorá aj tak vládla v hlavnom meste Cchinvali. Okolo 80 % pozícií na silových ministerstvách tohto gruzínskeho regiónu bolo obsadených priamo Rusmi alebo etnickými Rusmi z rezortov obrany alebo transformovaného KGB. Ozbrojené sily Ruskej federácie - podľa vlastnej interpretácie - zaútočili takmer okamžite v Južnom Osetsku na Gruzíncov, aby "zabránili genocíde južných Osetov". Potom je isté iba to, že ruské ozbrojené sily, ktoré mali nepomernú početnú prevahu v ľuďoch aj konvenčnej vojenskej technike, napadli aj "neosetské" Gruzínsko: z neho sa po politickej intervencii NATO a EÚ stiahli, ale tú časť juhoosetskej provincie, ktorá bola až do konfliktu pod kontrolou vlády v Tbilisi, si už ponechalo. A napokon je isté už iba to, že Južné Osetsko sa vyhlásilo za samostatný štát, ktorý zatiaľ uznali len dve krajiny: Rusko a postmarxistická Nikaragua. Ani Chávezova Venezuela, ani Moralesova Bolívia či Castrova Kuba si to zatiaľ netrúfli. Tzn. medzinárodné spoločenstvo tak považuje Južné Osetsko za de facto okupované územie Ruskom.
Potom však už toho nie je veľa, čo je ešte isté. V súčasnosti stále prebieha vyšetrovanie špeciálnej medzinárodnej komisie pod vedením Švajčiarska, ktorá mala do konca júla 2009 odovzdať expertnú správu o príčinách vzniku konfliktu v r. 2008. Neurobila tak a predĺžila si termín do septembra 2009. Nikto nepochybuje o tom, že komisia nakoniec správu vydá a je pravdepodobné, že bude "šalamúnska": na vine sú "obaja".
Rusko-gruzínsky konflikt obnažil niekoľko nemilých skutočností. Bezmocnosť medzinárodného spoločenstva prinútiť jednu svetovú mocnosť, aby sa stiahla z územia, ktoré svet považuje za okupované, a nastoliť status quo ante. Ďalším šokom (ale ono to až také prekvapenie nie je) je úspech demagógie: Rusko na počiatku vojny hovorilo o "genocíde" južných Osetov a o dvoch tisíckach zabitých, aj keď nielen misia OBSE, ale aj samotné provinčné zdravotnícke orgány tento údaj spochybňovali. Medzitým Rusko stanovilo počet juhoosetských obetí na 168 (pričom nie je jasné, koľko z nich zabili ruskí vojaci pri protiofenzíve). Pôvodný ruský údaj však ešte pred rokom papagájovali i na Slovensku celé zástupy proruských publicistov aj politikov. Počet gruzínskych civilistov zabitých pri útokoch ruského letectva na civilné ciele zatiaľ nikto vierohodne nezrátal.
Inou nemilou skutočnosťou je postoj EÚ, NATO a USA. Všetci bez rozdielu dávajú najavo, že Rusko je pre nich stále príliš veľké "sústo", než aby si komplikovali vzťahy s upadajúcou, ale o to viac "kopajúcou" a po zuby ozbrojenou veľmocou kvôli malému, nestabilnému, chudobnému a vnútropoliticky rozpoltenému Gruzínsku.
Ivo Samson, politológ