Mohlo by sa zdať, že dolár je na smrteľnej posteli. Americká finančná kríza a pokles hodnoty dolára prinášajú obrat, keď dolár stráca oproti euru svoju úlohu dominantnej medzinárodnej meny. Ak dôjde k ďalším stratám na dolárových investíciách, možno očakávať, že centrálne banky začnú viesť svoje rezervy v eurách. A budú ich nasledovať aj ďalší investori. Americké "výnimočné privilégium" by tým zaniklo. Parafrázujúc Marka Twaina, mohli by sme povedať, že tieto komentáre o smrti dolára sú do značnej miery zveličené. Sú založené na princípe dopytu po medzinárodných rezervách, čo nezodpovedá svetovej situácii v 21. storočí.
Hlavnou myšlienkou tohto modelu je, že status medzinárodnej meny je zdrojom reťazových (sieťových) efektov. Presne tak, ako je náležité použiť rovnaký počítačový softvér ako ďalší ľudia vo vašej sieti, je možné -- náležité použiť rovnakú medzinárodnú menu ako iné inštitúcie a účastníci súkromného trhu.
Pre centrálne banky by bolo takto atraktívnejšie držať doláre, pretože doláre držia aj iné centrálne banky. Ak by podobne takto postupoval každý, na dolárovom trhu by bol dostatok peňazí, a teda aj likvidity. Keďže obchodné transakcie sa uskutočňujú v dolároch, centrálne banky považujú za výhodné vyrovnávať platobnú bilanciu. Systém externality je zdrojom nadmerného (prehnaného) privilegovania, ktorému sa dolár tešil viac ako pol storočia.
Tento príbeh by mohol vysvetliť, ako to bolo, keď libra zostala dominantnou rezervnou menou dlho po tom, čo Británia stratila svoju priemyselnú, obchodnú a finančnú výnimočnosť. Libra bola záväzná. Centrálne banky pokračovali v držaní veľkej väčšiny svojich rezerv v librách, pretože iné (ďalšie) centrálne banky držali väčšinu svojich rezerv v librách. Nikto nedokázal zmeniť túto zvyklosť.
Samozrejme, ani tam, kde sú silné systémy externalít, nič nie je tak zafixované, aby to nemohlo byť zmenené. Zatiaľ čo USA pokračovali v raste a Veľká Británia vyšla z 2. svetovej vojny s veľkým dlhom a chorou ekonomikou, centrálne banky sa hromadne utiekali k doláru. Libra sa ocitla v redukovanej tieňovej pozícii, v ktorej bola predtým. Dnes dolár vraj môže postihnúť rovnaký osud.
Akokoľvek, riadiac sa poslednými trendmi, je to chybné uvažovanie, lebo teoretické modely externalistických modelov sú v skutočnosti celkom nevhodné v 21. storočí. Výhody jednotlivých centrálnych bánk pri uchovávaní svojich rezerv v rovnakej mene ako to uskutočňovali iné centrálne banky sa pohybovali od mála k žiadnym. Skutočným dôvodom, prečo dolár po 2. svetovej vojne dominoval v uchovávaní rezerv bolo, že jedine USA disponovali vtedy likvidnými finančnými trhmi. Len americké trhy boli oslobodené od kapitálových kontrol. Dolár dominoval jednoducho preto, lebo nebolo inej alternatívy.
Toto bola však historická anomália. Vo všetkých ďalších obdobiach existovali mnohé finančné centrá, ktoré v sebe zdieľali, resp. sa podieľali na štatúte rezervnej meny. Zatiaľ čo libra bola vedúcou rezervnou menou pred rokom 1913, tak sa delila o trh s francúzskym frankom a nemeckou markou. Ako dokumentujú výskumy niektorých centrálnych bánk, dolár neprevzal vedúcu úlohu rezervnej meny od libry v roku 1948, alebo dokonca v roku 1938, ako to tvrdia niektorí, ale už v rokoch 1924 -- 1925. Zatiaľ čo dolár vtedy získaval priestor, libra ešte v roku 1929 tvorila 40 percent globálnych rezerv. Odporuje to situácii z 19. storočia, že existuje priestor, aby len jedna dominantná mena mohla byť v portfóliu centrálnych bánk. Toľko k myšlienke "bodu zvratu" od dolára k euru.
V čom sa predchádzajúci analytici mýlili? Najzjavnejšie robili základnú, najdôležitejšiu chybu v dedukcii, v uvažovaní bez faktov. Taktiež boli uvedení do omylu faktom, že dolár v podstate stratil úlohu rezervnej meny pri prebudení "veľkej depresie". Umožnil tak libre znovuzískať stratené pozície rezervnej meny. Taká je najdôležitejšia lekcia a ponaučenie histórie.
Prechodné oslabenie pozície dolára nastalo aj kvôli zle vedenej americkej ekonomike, ako to tvrdia niektorí významní bankári a finančníci. Rovnako dnešné riadenie hospodárskej politiky môže spôsobiť, že dolár môže stratiť úplnú dominanciu a pozície získa euro. Lenže akokoľvek by sa ukázala problematická reakcia americkej ekonomickej politiky na krízu, tak scenár ústupu dolára a nástup eura ako dominantnej rezervnej meny sa zdá nepravdepodobný.
Michal Rašo, ekonomicko-politický analytik