A opäť to máme tu: sionisti útočia na jeden z troch palestínskych štátov (neoficiálny miništátik Gaza) a tí, ktorí sa ešte pred dvoma týždňami na stránkach palestínskych tlačových agentúr Izraelu vysmievali, že je bezmocný podniknúť niečo proti vzrastajúcim raketovým útokom, sa skryli do betónových bunkrov. Svoje obyvateľstvo však do úkrytov nezobrali, to si má teraz - nechránené - vychutnať, čo zažívajú izraelskí civilisti už roky: olovo a výbušniny.
V Palestíne opäť nie je mier, ten tam však nie je už prinajmenšom od konca prvej svetovej vojny. Od r. 1947/1948 tam panuje permanentný konflikt prerušovaný iba prímeriami. Všetci však tvrdíme, že na Blízkom východe chceme mier, nie prímeria, a všetci hovoríme, ako veľmi si želáme nielen hocijaký, ale trvalý mier. Len ako na to? Tak znie nevyriešená záhada arabsko-izraelského sporu.
Vojna medzi Izraelom a " Hamastanom" visela vo vzduchu už dlhšie a Izrael, vďaka svojim mäkkým posteurópskym politikom (ach, tí Aškenáziovia!) pomaly strácal dôveru vlastného obyvateľstva. Voľby-nevoľby, plánované na február 2009, demonštrácia sily musela prísť, inak by Izrael mohol svoje ozbrojené sily poslať do múzea alebo na Cyprus.
Izrael však bojuje proti pešiakom, aj keď sú to nepochybne nebezpeční ľudia, čo môžu potvrdiť desiatky zabitých a zmrzačených Izraelčanov (Židov aj Arabov), ktorí prišli o život pri ostreľovaní ich územia v niekoľkých ostatných rokoch. Revoluční vodcovia Hamasu totiž väčšmi zdupkali. Z betónových príbytkov v podzemí však statočne bojujú ďalej. Vydávajúc plamenné výzvy na odpor, sľubujú vojakom inváznej armády bez výnimky peklo a cintorín. Ibaže to peklo zažívajú skôr ich obete z radov pešiakov a palestínskych civilistov " tam hore" .
Prečo sa vôbec bojuje? Hamas začal sypať na Izraelčanov rakety a míny, granáty a síru vraj preto, že Izrael udržiava blokádu Gazy. To by však milý Izrael musel začať jadrovú agresiu proti väčšine arabských štátov, ktoré už desaťročia praktizujú hospodársku, politickú i diplomatickú blokádu židovského štátu. Mimochodom, blokáda Gazy po " zemi" , " vode" i " vzduchu" je súčasťou dohôd z Osla, ktoré nepodpísal nikto iný ako ušľachtilý nositeľ Nobelovej ceny mieru Jásir Arafat. Izrael blokuje hraničné priechody s Gazou, ale len " blbec" (a takých je v izraelskej vláde požehnane) môže súhlasiť so zásobovaním štátu, ktorý otvorene vyhlasuje, že prímerie uzavrel len preto, aby sa lepšie pripravil na zničenie protivníka. Len veľmi hlúpa vláda - a ona tá súčasná izraelská veľa rozumu nepobrala - nemôže nevidieť hlboké pohŕdanie pohlavárov Hamasu vlastným obyvateľstvom a ich skorumpovanosť. Zaliezť pod metre železobetónu, keď sa ich vlastnému obyvateľstvu začínajú vracať rakety odpaľované na rozkaz tých istých pohlavárov, nie je krok, ktorý by si získal úctu nepriateľa k protivníkovi.
Ani ťarbavá vláda nemôže prehliadať špinavú prácu, ktorú robia zabetónovaní revolucionári Hamasu pre Irán a jeho potrebu zastaviť klesajúcu cenu ropy. Na jej zvýšení po začiatku vojny Irán zarobí miliardy pozviechaných dolárov, od toho si napokon Irán svojich " hamasníkov" platí. A ani blonďaví a vzorne modrookí izraelskí politici typu Olmerta a Livniovej nemôžu ignorovať vnútropalestínske bitúnky, keď Hamas začal masakrovať zajatcov z radov Fatahu - inak organizácie so zločineckou minulosťou, ktorá sa teraz hrá na " dobrého policajta" , a Európa, Izrael aj USA jej to " baštia" . Ak si Židia kedysi sľubovali, že už " nikdy ako ovce" , vzájomné prekáranie spomedzi palestínskych Arabov by mali byť indikátorom toho, čo by asi čakalo Izraelčanov (Židov aj Arabov), ak by udatní revolucionári vyliezli z úkrytov a naplnili svoje vyhrážky: oslobodiť Palestínu.
Každá vojna sa skočí zle a " večný mier" je, žiaľ, len našou ilúziou. Na pozadí malej vojny medzi Izraelom a revolucionármi skrytými v betóne v Gaze alebo v strážených hoteloch v Damasku sa odohráva veľká hra o 21. storočie. Bez ohľadu na výsledok tejto vojny (ale nebojte sa, výsledkom bude zasa " prímerie" , o to sa už brutálni sionisti postarajú), je pozoruhodná reakcia arabského sveta. Nielenže sa Hamasu nezastala renegátska Saudská Arábia alebo porazenecký Egypt, nielenže Hizballáh poslal svojim bratom plamenné bojové pozdravy a zažičil im veľa zdaru, nielenže Bezpečnostná rada OSN je znefunkčnená. Hamasu sa nezastal ani chrabrý Mahmúd Abbás, prezident ďalšieho neoficiálneho palestínskeho štátu. Každý by očakával, že z galiby vodcov Hamasu bude mať radosť, ale formálne sa arabských bratov v Gaze zastane. Ale kdeže! Šéf Palestínskej autonómie uplatnil fintu, ktorú neúnavne používali všetci tí, ktorí síce odsudzovali útoky samovražedných ozbrojencov na Izrael, ale neodolali lišiackemu žmurknutiu: ale veď si za to Izrael môže sám! Teraz sa pohodlná rétorika vracia. Takmer celý svet obligátne odsudzuje útok na Gazu, ale keď už lišiacky žmurkajú aj mnohé arabské štáty a tajuplne naznačujú, že Hamas (rozumej, pre nich tí " poskokovia šiitov) si za to môže sám, niečo sa predsa len zmenilo, a to nemôžu neregistrovať ani hrdinovia v betónových bunkroch.
Ivo Samson, Slovenská spoločnosť pre zahraničnú politiku