Bol ikonou ani nie tak oficiálneho disentu náhle osvietených "vyhodených komunistov". Skôr priťahoval tvrdých a neskompromitovaných kritikov režimu svojím dôrazom na etiku, svedomie a pranierovaním kolaborácie s komunistami. Z jeho pera vyšli najnemilosrdnejšie útoky proti marxisticko-leninskému prekrucovaniu ruských a napokon sovietskych dejín. Do klasickej práce o sovietskych táboroch nútených prác vkladal historické vsuvky, kde rúcal jeden svätostánok oficiálnej sovietskej a satelitnej historiografie za druhou.
To, čo vtedy znelo ako fantasmagória, napr. úloha vlasovovských vojsk pri záchrane Prahy pred zničením, sa dnes akceptuje ako samozrejmosť. Dokázal povedať, že komunistická ideológia je obyčajné darebáctvo a že tí, ktorí sa s ňou zaplietli, sú karieristickí úbožiaci, ak sa ospravedlňujú tým, že to "robili z ideálov". To mu nemohli tolerovať ani "osvietení" komunisti (osvietení pozoruhodne až potom, čo ich proti ich vôli vyhodili zo strany), ani tí pri moci. Kto by si nepamätal titulky z režimných plátkov v bývalom Československu z r. 1974 hlásajúce, že Solženicyn prišiel o česť niesť titul občana Sovietskeho zväzu?
Išiel proti múru nielen počas života v Sovietskom zväze, ale aj po násilnom vysťahovaní sa na Západ. Znepriatelil si nielen marxistov, leninistov či západných liberálov. V pamätnej prednáške na Harvardovej univerzite otvorene odsúdil USA za to, že odišli z Vietnamu a zosmiešnil svetové mierové hnutie tým, že urputným bojovníkom za mier nastavil zrkadlo a ukázal na nich prstom ako na zbabelcov, ktorí nechcú vidieť zvrhlosti vietnamských komunistov a utrpenie tzv. "boat people".
Bol to ozajstný, nefalšovaný spisovateľ -- burič a historik -- revizionista. Aj tu má však každá minca dve strany. V čase, keď ruskí komunisti či ich poskokovia intervenovali v Angole, okupovali Afganistan, robili si z Nikaraguy ďalšiu Kubu alebo vyhlasovali výnimočný stav v Poľsku, sa málokto pozastavil nad tým, že Alexander Solženicyn, toto najautoritárskejšie slovo povojnovej ruskej literatúry, má celkom ďaleko k takej demokracii, akú vyznávajú tam, kde mu poskytli azyl. Iste, mnohí ruskí exiloví autori, napr. iný antikomunistický ruský nositeľ Nobelovej ceny -- Josif Brodskij -- upozorňovali na to, že Solženicyn nebojuje proti imperializmu "ako takému". Že je to monarchista, pansláv, panrusista, dokonca v ňom vypučali aj slušné antisemitské gény.
Vo svojich epochálnych knihách, ktoré demýtizovali boľševickú revolúciu a z nej vychádzajúce zlo, neútočil na ruský nacionalistický imperializmus. Vzal si na mušku "neruských" vodcov Lenina a Stalina, ale aj Marxa, Engelsa a iných importovaných svätých. Na Sovietskom zväze akoby mu neprekážalo to, že táto krajina vybudovala impérium, ktoré brutálne utláčalo vlastné obyvateľstvo aj okolité národy, a ani nie to, že táto krajina bola čo do vlastnej rozlohy a vplyvu na svoje satelity vo svetových dejinách bezprecedentným obrom. V porovnaní zo ZSSR sa taká Rímska ríša či ríša Alexandra Veľkého javili ako trpasličie fenomény.
Hlavným hriechom Sovietskeho zväzu v Solženicynových očiach bolo to, že jeho expanzionizmus bol neruský. Lepšie povedané, že nenadväzoval na cársku minulosť a že jej pokračujúcu veľkosť skrýval za proletársky internacionalizmus. Že zaviedol štátny ateizmus ako nové a primitívne náboženstvo a "zradil" pravoslávie (jedno aj druhé je nepochybne pravda).
Od týchto Solženicynových exilových východísk sa nakoniec odvíjala aj jeho misijná činnosť po návrate do Sovietskeho zväzu. Útočil síce na korupciu, ale nie na pokusy putinovcov znovuobnoviť moc veľkého Ruska. Jeho nacionalizmus sa premietol do hodnotenia situácie v Kosove, rovnako ako do jeho postoja voči deklamovaným snahám Ukrajiny integrovať sa do EÚ a NATO. Odsudzoval "masakry" páchané na Srboch v Kosove a pálenie pravoslávnych kostolov Albáncami a akosi mu unikli masové hroby civilistov povraždených predtým srbskou soldateskou či už v Bosne alebo v Kosove.
Solženicyn, veľký moralista a archetyp exilového demokrata, ktorý zdiskreditoval samotné historické základy v ZSSR, sa s nebývalou normatívnosťou postavil proti rozširovaniu EÚ a NATO smerom na východ. Nie proti takej expanzii týchto organizácií, ktorá by bola v rozpore s vôľou obyvateľstva bývalých ruských či sovietskych de facto kolónií. Názor Ukrajincov preňho nebol podstatný. Solženicyn trval na tom, že národy ako Estónci či Lotyši nech "si idú". Ale čo sa týka Ukrajincov (alebo v budúcnosti trebárs Bielorusov), tak to teda nie! Tí patria do pravoslávneho košiara východných Slovanov a Rusko nedovolí (!), aby z tohto historicko-kultúrneho rámca dezertovali.
Ani trochu sa nenamáhal položiť si otázku, že o to, kam pôjde alebo nepôjde Ukrajina, by mali rozhodnúť nie v Kremli, ale v Kyjeve, kde síce môžu mať nestabilnú vládu, ale je to vláda legálna a legitímna.
Ak odíde zo sveta velikán Solženicynovho kalibru, človek prenasledovaný sovietskym establišmentom aj napádaný protisovietskymi emigrantmi, treba sa skloniť, ale pripomenúť si, že porekadlo "o mŕtvych len dobre" je veľmi zlým porekadlom.
Ivo Samson, analytik SFPA
StoryEditor