Na prestížnej mníchovskej konferencii o bezpečnosti (10. 2.) zrejme najviac zaujal americký minister obrany Robert Gates. Jeho prejav vzbudil rovnaký záujem, ako vlani prezident Putin, keď vzniesol zásadné námietky proti protiraketovej obrane v strednej Európe a signalizoval obrat v ruskej mocenskej politike. O rok neskôr niektorých podobne prekvapil Robert Gates.
Gates totiž nepovedal nič, čo by už dlhší čas nebolo verejným tajomstvom: NATO nie je súdržnou organizáciou a hrozí mu znefunkčnenie, keďže má dve kategórie členov: jednu, ktorá je ochotná "bojovať" a druhú, ktorá "bojovať" nechce. Ako príklad uviedol vojenskú operáciu v Afganistane, ktorá je aliančnou operáciou krízového manažmentu. V Afganistane však pôsobia krajiny NATO, ktoré sa vyhýbajú nebezpečným misiám a radšej ponechávajú svojich vojakov v relatívne pokojnom prostredí tejto krajiny. Táto výhrada sa zrejme zameriavala práve na hosťujúcu krajinu konferencie -- Nemecko, ale rovnako mohla byť adresovaná aj iným členským štátom NATO, napr. Slovensku. Ak takýto vývoj potrvá, potom to pre NATO bude znamenať koniec, tvrdí Gate. Šok pre Európanov? Možno, ale podobná reakcia USA sa dala čakať skôr či neskôr. Najväčšie rozpaky musia zažívať krajiny strednej východnej Európy, pre ktoré sa členstvo v aliancii po roku 1990 postupne stalo alfou a omegou vlastnej bezpečnosti.
Motívom ich vstupu do NATO nebolo len zaplniť vtedajšie povestné "bezpečnostné vákuum", ale demonštrovať celému svetu a na prvom mieste Moskve, že jej bývalej bezpečnostno-vojenskej dominancii v bývalých polokolóniách definitívne odzvonilo. Zúrivý odpor komunistov v Česku a na Slovensku proti integračným ambíciám len potvrdzoval, že vstup do NATO nemá len čisto bezpečnostnú, ale aj historickú, civilizačnú a ideologickú dimenziu. Ale stredná východná Európa -- vrátane bývalých nefalšovaných faktických kolónií ZSSR, totiž pobaltských štátov -- to zvládla. V dvoch vlnách (1999 a 2004) boli prakticky všetky satelity bývalého ZSSR pod ochranou čl. č. 5 Zmluvy o NATO a mimo dosahu veľkoruskej hegemoniálnej recidívy. Proces prvého "postkomunistického" rozšírenia NATO po roku 1997 nakoniec postrčil aj EÚ, ktorá s vlastným rozšírením dovtedy váhala.
Ruské napínanie svalov, ktoré sa naplno začalo po vlaňajšej mníchovskej konferencii, arogantné vyhrážky v súvislosti s projektom protiraketovej obrany v Česku a Poľsku, odstúpenie od Zmluvy o konvenčných zbraniach, obnovenie globálnych strategických letov a hrozby na adresu Ukrajiny a Gruzínska nás tak zastihli v relatívnom bezpečí vnútri NATO, a dokonca EÚ. A teraz jeden zámorský minister šíri z Mníchova poplašnú správu, že s alianciou je (takmer) koniec? Lenže dôvod na tieto americké reakcie nie je ťažké uhádnuť.
NATO už nie je takou súdržnou hmotou, akou bolo počas studenej vojny pod americkým obranným dáždnikom. Tí, ktorí boli kedysi závislí od tvrdej moci Pentagonu, logicky stratili pud sebazáchovy, USA už nepotrebujú (aspoň si to myslia) a majú ambície, ktoré sú často v rozpore so záujmami USA. To sa týka nielen krajín ako Nemecko, ale napr. aj Turecka. Časť politických elít v USA to chápe prinajmenšom ako "nevďak". Samotné bývalé komunistické krajiny si síce veľmi dobre uvedomili, akú výhodu im členstvo v NATO poskytuje, ale svoje pôvodné sľuby nesplnili. Aliancia im totiž umožnila bezprecedentne zredukovať náklady na obranu, a tak v rozpore so svojimi záväzkami, že tieto náklady neklesnú pod 2 % z HDP, tento prísľub neplnia. Na Slovensku, podobne ako v Česku, výdavky na obranu po vstupe do NATO klesli a v tomto roku sa percento z HDP venované na obranu pohybuje už len okolo 1,5 % (na Slovenku mierne nad týmto číslom).
Keďže rozšírenie NATO presadili USA, ktoré prevzali akúsi úlohu garanta efektivity tejto aliancie, je tu z ich strany opäť dôvod na sklamanie. USA to nemôžu vidieť inak, než že historicky najnižšie výdavky na obranu vo väčšine členských krajín NATO sa dejú na úkor obrovských investícií USA do globálnej bezpečnosti. Menej diplomaticky podkutý politik by asi správanie sa väčšiny európskych spojencov označil ak nie hneď za parazitné, tak aspoň za konzumné. Robert Gates sa však v Mníchove vyjadril ako diplomat.
Poukázanie na situáciu v Afganistane je asi najpríznačnejší pre súčasnú krízu v NATO a najlepšie zvýrazňuje skutočnosť, že Európa (jej podstatná časť) a USA žijú v dvoch odlišných svetoch, v dvoch odlišných filozofiách bezpečnosti.
Ide o dva ťažko zlučiteľné pohľady na globálnu zodpovednosť vyspelých krajín v rozvojových makroregiónoch sveta, ku ktorým patrí predovšetkým tzv. širší Stredný východ. USA sa snažia vtiahnuť Európu do spoluzodpovednosti za tento región, Európe však viac vyhovuje mať tam poruke USA ako stabilizačného svetového policajta a môcť ho pritom kritizovať, aby neboli ohrozené jej vzťahy s ropnými veľmocami a aby sa Európa nevystavila hrozbe terorizmu. Že Washington raz povie "dosť" a zatlačí na Európu v jej najslabšom mieste -- hrozbou devalvovania NATO -- sa dalo čakať.
Ivo Samson, analytik SFPA