Nad pripravovanými oslavami 60. výročia založenia Pakistanu sa zbiehajú chmúrne mrákavy. Prezident Mušaraf by na budúci mesiac rád prezentoval hosťom zo Západu svoju krajinu ako spoľahlivého spojenca, ktorý sa postupne demokratizuje a zároveň účinne bojuje proti terorizmu. Namiesto toho sa musí pripraviť na spŕšku výčitiek, že priepasť medzi slovami a činmi sa prehlbuje. Ohrozená je i stabilita štátu a nikto si nechce predstaviť prípadné následky pádu Mušarafovho režimu, ktorý disponuje jadrovými zbraňami.
Generál Parvíz Mušaraf rád o sebe počúva, že je osvieteným diktátorom, ktorý sa chopil moci (1999), aby zachránil svoju vlasť a rozvinul v nej demokraciu. Podobnú, akú má susedná India, ale s islamskými črtami. Uskutočneniu tohto ušľachtilého zámeru údajne bráni po septembri 2001 boj proti svetovému terorizmu, v ktorom Pakistan vystupuje ako kľúčový spojenec USA.
Washington je od spolupráce Pakistanu závislý pri "očiste" susedného Afganistanu od oddielov Talibanu a najrôznejších teroristických skupín. Biely dom povýšil Pakistan na strategického spojenca USA a poskytuje mu rozsiahlu vojenskú, technickú a finančnú pomoc. Výmenou očakáva kooperáciu pri stabilizovaní pomerov v pakistansko-afganskom pohraničí, aby neslúžilo islamistickým radikálom ako voľná promenáda.
Deravá hranica je nekontrolovaná a rozsiahle kmeňové územia sa tešia širokej autonómii. Kmeňoví náčelníci sa síce nechávajú podplácať pakistanskou vládou, americkou CIA i Talibanom, ale necítia sa viazaní dodržiavať dané sľuby.
Islamské duchovné obrodenie, ktoré sa prevalilo celým moslimským svetom, polarizuje takmer všade spoločenské a politické vzťahy. Pakistan si zakladá na náboženskej umiernenosti svojho obyvateľstva. Tichá umiernená povaha Pakistancov zrejme nekladie dostatočný odpor eskalácii požiadaviek fundamentalistických hnutí a neustále im ustupujú v márnej nádeji na upokojenie situácie.
Radikálni islamisti majú dosť otvorených i skrytých stúpencov v radoch dôstojníckeho zboru. Čo ako sa prezident zastrája, že obmedzí šírenie radikálnych islamských prúdov v madrasách, v reálnom živote sa mu to nedarí, a keď im pohrozí silou, odpovedajú zúfalými činmi. Výstižnou ukážkou bola tento mesiac osemdňová krvavá dráma s rukojemníkmi v islamabadskej Červenej mešite.
Extrémisti volajú po pomste a al-Kájda adresovala "nenávidenému kolaborantovi" Západu nové vyhrážky. Generál sa cíti ohrozený a utužuje autoritárske zovretie. Tichej umiernenej väčšine sa tak vzďaľujú vyhliadky na demokratizáciu pomerov a desí ju predstava predlžovania Mušarafovej diktatúry. Nešťastný generál je tak pre jedných tyran, a pre druhých zapredanec zvrhlého Západu.
Jatky v bojoch o prestížnu mešitu rozhorčili demokratov i republikánov v Kongrese USA, nepáčilo sa im kruté potlačenie opozície. V tom, ako zvládať opozičných fanatikov, odhodlaných podstúpiť samovraždu, teda v tomto i iných podobných prípadoch odísť z pozemského sveta do moslimského raja ako mučeník, však generálovi neomylne a realisticky poradiť nevedia.
Mocenská základňa prezidenta nie je široká a nedá sa vylúčiť ani vojenský puč, možno podobný tomu Mušarafovmu z roku 1999. Armádne zložky Pakistanu však nesú zodpovednosť za bezpečnosť jadrového arzenálu. Prevratové turbulencie v štruktúrach ozbrojených síl by mohli vyvolať chaos s nedozernými rizikami. Pichanie do osieho hniezda, akým je Pakistan, by si preto mali prípadní domáci alebo zahraniční "politickí inžinieri" sebakriticky zvážiť a odložiť žonglovanie nad okrajom priepasti.
Adrian Peter Pressburg, spolupracovník HN