Môže dať Švédsko odpoveď na riešenie súčasného zrúteného globálneho ekonomického systému skúsenosťou z vlastnej finančnej krízy z roku 1992? "Švédsky model" sa v súčasnosti často skloňuje a študuje ako vzor,najmä v súvislosti s poznatkami z riešenia krízy švédskeho finančného systému v roku 1992. "Švédsky model" sa často považoval za vzor rýchleho vyriešenia problémov prostredníctvom zoštátnenia a uloženia toxických aktív do "zlých bánk". Realita je však zložitejšia. Všetci, ktorí sa podieľali na príprave a implementácii švédskeho záchranného modelu ,sa zhodujú v tom, že so súčasnou krízou existuje niekoľko paralel, avšak aj dôležité rozdielnosti.
Švédsko sa z krízy zotavilo, po zrelých úvahách a individuálnych podporných balíčkoch bankám, za dva roky (1990 - 1992), keď bolo prijatých niekoľko ad hoc opatrení. Napríklad Nordbanken bola zoštátnená až v polovici roku 1992, keď hrozilo, že rozširovanie bankovej krízy sa môže vymknúť spod kontroly.
V septembri 1992 vláda oznámila garanciu všetkých bankových vkladov súčasne so širokou reštrukturalizáciou. Nebrala však do úvahy účastinárov. Bolo to jedno z kľúčových rozhodnutí. Úrad bankovej podpory bol splnomocnený poskytnúť, za presne určených podmienok a účtovnej kontroly, podporu banke, ktorá o to požiada. Navzdory mýtu, ktorý sprevádzal "švédsky model", boli znárodnené len dve banky: Nordbanken a Götabanken. Okamžite po prevzatí vládnej kontroly nad spomínanými dvoma bankami boli problémové aktíva uložené do "zlých bánk". Rozhodnutie malo poukázať na rozdielne schopnosti a techniky dobrého a zlého manažmentu a rozlíšiť ich. Družstevné a sporiteľné banky sa spojili, súkromné banky sa usilovali o zvýšenie súkromného kapitálu. Zámerom vlády ani Úradu pre bankovú podporu nebolo zmocniť sa čo možno najväčšieho počtu bánk. Hlavným cieľom bolo vyčistenie neporiadku v systéme. Vyžadovalo si to proces, ktorý umožnil zhodnotiť, či je banka o. k., resp. či má malý alebo veľký problém. Od začiatku bolo pritom jasné, že vláda sa bude správať ako typický komerčný investor, t. j. za poskytnutý kapitál požadovala akcie a manažérsku kontrolu. Rozhodujúce je, že takéto podniky sledujú komerčné ciele, sú izolované od politických zásahov a vo svojej činnosti sú transparentné kvôli dôvere verejnosti a trhov.
Vzniká teda otázka: USA, Veľká Británia a iné krajiny, ktoré vyčlenili obrovské sumy na pokrytie zlých aktív na účtoch bánk, ktoré zostali prinajmenšom čiastočne v súkromných rukách, sa zbláznili? Možno odpovedať aj protiotázkou: Ako je možné presne vymedziť stratu medzi verejný sektor a pôvodných akcionárov? Subjektívnym hodnotiacim kritériom, politickým hodnotením.
Napriek mnohým pozitívnym faktorom sa ukazuje, že švédska skúsenosť nemôže poslúžiť ako presný návod na riešenie súčasnej krízy. Dôvodov je niekoľko.
Švédsky bankový systém bol relatívne malý. V období, keď Štokholm poskytol garancie, celkové bankové pasíva predstavovali niečo viac ako bol ročný HDP. Garancia bola teda oveľa dôveryhodnejšia, ako by to bolo dnes. V súčasnosti je bankový systém v mnohých malých krajinách niekoľkonásobne väčší ako ich ekonomiky. V tom čase sa nikto neznepokojoval kredibilitou švédskej vlády. Poskytla garanciu a svet tento fakt jednoducho akceptoval.
Najdôležitejšou časťou záchranného balíčka však bola asi devalvácia švédskej koruny, čomu sa vtedajšia vláda dlho snažila zabrániť. Až v novembri 1992 zaviedla plávajúci kurz. Tento posun, súbežne so zlepšením ekonomiky Európy, pravdepodobne oživil stimulačný dopyt po exportoch. Rast HDP sa naštartoval už v druhom kvartáli 1993.
Pôvodným cieľom "švédskeho modelu" bolo minimalizovať náklady a skrátiť dĺžku krízy. Počas súčasnej úverovej konjunktúry švédske banky expandujú svojimi pôžičkami najmä v Škandinávii a v pobaltských štátoch. Švédska vláda bola v súčasnej kríze schopná promptne zasiahnuť a poskytnúť garanciu 205 mld. USD bankových pôžičiek a zriadiť investičný fond pre banky v sume 15 mld. Tri zo štyroch najväčších švédskych bánk zvýšili nový kapitál. Tomu sa po 16 rokoch prispôsobila aj legislatíva. Ako odpoveď na krízu.
Michal Rašo