Kompromis, ktorý sa vykľul z rokovaní na najvýznamnejšom podujatí, aké aliancia môže mať, je trochu drsný. Ukazuje sa, že ak NATO robí ústupky, nečiní tak len preto, aby nivelizovalo spory medzi svojimi členmi.
Summit v Bukurešti sa síce môže chápať ako exemplárna ukážka zodpovednosti - neprovokovať Rusko, súčasne je však aj dokladom toho, ako vplyv Ruska vo zvýšenej miere obmedzuje rozhodovaciu akcieschopnosť tejto kedysi hrdej a nezlomnej organizácie.
Možno najrušivejším momentom v Bukurešti bola neuveriteľne zlá diplomatická príprava agendy. Toto vrcholné stretnutie aliancie sa tak odlišovalo od tých predchádzajúcich v tom, že nebol dohodnutý konsenzus v niektorých kľúčových bodoch, čo je nielen nutné, ale aj úplne legitímne. NATO má na tento účel svoje inštitúcie, najmä Severoatlantickú radu a množstvo ďalších mechanizmov, napríklad bilaterálne stretnutia. Citlivé otázky sa zvykli prerokúvať mesiace predtým a cibrila sa agenda tak, aby sa už pred rokovaním poznali pozície delegácií.
Ešte tesne pred začiatkom summitu prezradil generálny tajomník Scheffer, že vôbec nie je schopný odhadnúť, s akou pozíciou Rusko do Bukurešti príde. Ani v prvý deň rokovania nebolo jasné, či NATO prijme len dve, alebo všetky tri kandidátske krajiny. A otázka prizvania Gruzínska a Ukrajiny na účasť v Akčnom pláne členstva (MAP) bola zahmlená do poslednej chvíle cizelovania komuniké v druhom dni summitu. Napriek tomu, že dlho predtým sa v NATO verejne a oficiálne hovorilo o tom, že zahrnutie oboch krajín do MAP je viac než iba reálna možnosť.
Skutočnou detektívkou bolo samotné pozvanie do NATO pre Macedónsko. Do poslednej chvíle nebolo jasné, či Grécko ustúpi väčšinovému tlaku a odstúpi od veta, alebo samo pristúpi na kompromis a vpustí Macedóncov do aliancie. S podmienkou, že v nej budú vystupovať pod hanblivým názvom "Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko", v ktorej anglickom akronyme FYROM je navyše názov "Macedónsko"- nabitý historickými emóciami - celkom utajený. Sľub daný Macedónsku, že jeho žiadosť o vstup bude znova na stole NATO, až sa vyrieši problém s názvom štátu, je pre túto krajinu skôr depresívny. Macedónska delegácia vraj tento šok neuniesla a z rokovania odišla. NATO nemôže sľúbiť, kedy a ako sa má otázka názvu krajiny vyriešiť, pretože tu môže ustúpiť buď Macedónsko, alebo Grécko.
Len o málo lepšie pochodili Ukrajinci a Gruzínci, ktorých do MAP neprizvali, ale aspoň im sľúbili, že sa o tom ešte bude rokovať na ministerskej úrovni do konca roka 2008.
Popri deficite predbežnej pripravenosti dohody v základných otázkach agendy a popri nevyriešenom spore o názov Macedónska je schopnosť Ruska narušovať konsenzus členských krajín NATO alarmujúca. Účasť oboch ruských prezidentov - dosluhujúceho aj nastupujúceho - na summite sa nakoniec ukázala ako účinný akt podpory pre Nemecko a Francúzsko, ktoré sa najviac stavali proti prizvaniu Ukrajiny a Gruzínska do MAP.
Pozoruhodné je, že obe krajiny berú ako samozrejmosť kapituláciu pred ruskou silovou politikou - teda práve tou politikou, pred ktorou sa počas "studenej vojny" NATO nesklonilo, vďaka čomu túto vojnu vyhralo. Obe krajiny vlastne vôbec neukrývajú, že obetovali dve krajiny (na ktoré chce Rusko kvôli ich úsiliu vstúpiť do aliancie "namieriť" svoje rakety) svojim ekonomickým a bezpečnostným záujmom. A Rusko vôbec netají, že jeho zahraničná politika je skôr len funkciou jeho energetickej politiky, a bude využívať svoju energetickú palicu tým razantnejšie, čím viac bude NATO ustupovať. To isté bude Rusko robiť so svojou raketovou hrozbou.
Summit priniesol prinajmenšom dve poučenia. Ukázalo sa ako užitočné, že protiraketovú obranu si Česko a Poľsko začali riešiť na báze bilaterálnych vzťahov s USA, a nie vnútri NATO. Aliancia totiž niekedy budí dojem, že potrebuje Rusov viac než Rusi alianciu, a stavbu protiraketového štítu v rámci NATO by Rusko mohlo takisto zákulisne vetovať. Hrozba, že aj na Česko a Poľsko obráti Rusko svoje rakety v tomto prípade nezabrala a práve v Bukurešti Praha a Washington ohlásili dohodu o radare.
Druhé poučenie sa týka tiež radaru, a súčasne aj Slovenska. Stanovisko prezidenta Ivana Gašparoviča, že Slovensko nebude stáť v ceste súhlasu s vybudovaním protiraketovej obrany u svojich susedov, pretože "aj tak nemôže nič zmeniť", poopravili samotní Gréci. Ich veto voči Macedónsku môže byť síce hodnotené akokoľvek, ale malé Grécko si za svojím názorom stálo a presadilo sa proti všetkým. Ak sa delegácia, ktorá v Bukurešti zastupuje Slovensko, domnieva, že protiraketová obrana u susedov je nesprávna, je jej povinnosťou postaviť sa otvorene proti nej. Podporiť ju má len vtedy, ak sa domnieva, že je dobrá, a má ju podporiť práve s týmto odôvodnením. Inak zo seba robí malú, bezmocnú obeť "sprisahania veľkých", čo je nezmyselné aj nedôstojné. Človek sa potom nestačí čudovať, čo vlastne Slovensko v takej organizácii, ako je NATO, ešte robí?
Ivo Samson, analytik Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku
StoryEditor