Rétorika široko spektrálnych predvolebných sľubov bola v posledných týždňoch obohatená o síce už "obohranú", no možno z pohľadu "vábenia" voličov účinnú kartu hľadania úspor v štátnom aparáte. V tomto prípade najmä prostredníctvom rušenia niektorých štátnych inštitúcií i agentúr. Identicky ako v roku 2002 sa opäť poukazuje najmä na to, že sa pominula potreba existencie slovenského ministerstva hospodárstva (MH) a jeho kompetencie by bolo možné racionálne redistribuovať medzi ostatné ministerstvá. Do určitej miery je tento trend pochopiteľný. Úlohou každej vládnej garnitúry bez ohľadu na politickú príslušnosť by mala byť efektívna štátna správa. Možným výsledkom snaženia v tomto smere je aj racionálny počet štátnych úradníkov. MH SR bolo v tomto volebnom období, v rámci prerozdelenia koaličnej "správy", napriek svojim rozsiahlym a nie vždy vyjasneným kompetenciám a vysokému celospoločenskému významu pridelené Aliancii nového občana. Táto politická strana na jeho riadenie a rozvoj nebola personálne pripravená, ale ani počas pôsobenia jej nominantov, nezískala pre jeho, i keď možno len verbálne deklarovanú transformáciu, politickú podporu u svojich partnerov. Z dôvodu, že "životnosť" ministrov tohto rezortu bola často len niekoľko mesačná, každú zmenu v obsadení tohto postu nasledovala dôkladná výmena, či presuny na referentské "stoličky" vedúcich pracovníkov, ktorý nemali potrebné politické "krytie, často od vrátnikov začínajúc až po štátnych tajomníkov". I keď táto inštitúcia bola na základe nákladných odporúčaní rôznych poradenských firiem priebežne zoštíhlovaná, stačilo niekoľko mesiacov po zmene ministra na to, aby nástupom nových vĺn politických nominantov "napuchla" na pôvodnú veľkosť. Súbežne s tým ale klesal počet ľudí schopných plniť príslušné pracovné úlohy.
Význam personálnej stability potvrdzuje aj fakt, že napr. vedenie Ministerstva obchodu a priemyslu v ČR síce taktiež zaznamenáva po každých voľbách určité personálne pohyby, no prakticky sa dlhodobo netýkajú riadiacej štruktúry od námestníkov ministra nižšie. Je raritou, že napriek viacerým zásadným výmenám politických garnitúr v ČR, sú niektorí námestníci a sekční riaditelia vo funkcii už desať i viac rokov. Na MH SR ani jediný! Niet preto divu, že sa dostalo do štádia značného vnútorného "rozkladu" a v tomto stave nie je funkčné a ani nedáva záruku, že by v budúcnosti mohlo významne napomáhať pri transformácii našej ekonomiky. Paradoxne však v žiadnom z politických programov najvážnejších politických súperov u našich susedov sa nezjavila ani zmienka o možnosti rušenia tohto ministerstva. Naopak, jeho pozícia ako nositeľa hospodárskej rozvojovej stratégie zodpovedného za presadenie sa v súťaži o svetové trhy, je ďalej posilňovaná. Skúsme preto hľadať aspoň najzávažnejšie argumenty, prečo nie je plánovaná likvidácia tejto inštitúcie a následná atomizácia jej kompetencií pre SR prospešná. Začiatkom tohto tisícročia sa osudy každej firmy, národnej ekonomiky, alebo celých integračných zoskupení spájajú s ich dlhodobou schopnosťou upevniť alebo nadobudnúť čo najlepšie pozície na domácich i medzinárodných trhoch. Realita tu panujúcich podmienok sa čoraz viac opiera o zvyšovanie pridanej hodnoty, vďaka efektívnemu využívaniu znalostí, a nie ako doteraz len o rast produktivity práce. Úspech prináša činnosť výskumných ústavov, vzdelávacích inštitúcií, vedeckých a technologických parkov, ale najmä schopnosť komerčne ich celoplošne efektívnejšie využívať. Takto smerovaná "produkcia" nových hodnôt je možná vtedy ak je pre ňu vytvorený potrebný podnikateľský environment, doprevádzaný schopnosťou pružne koordinovať adaptáciu národnej ekonomiky na nové podmienky. Nositeľmi rozvojových stratégií schopných preklenovať napríklad absenciu vlastných surovinových alebo investičných zdrojov, malého trhu, nedostatku alebo prebytku pracovných síl, a na strane druhej aktívnou hospodárskou politikou pomáhať doma i v zahraničí presadzovať vlastné rozvojové zámery, sú neodškriepiteľne ústredné orgány štátnej správy. Je pritom nepodstatné či, sú to ministerstvá hospodárstva, obchodu, technológií alebo stratégie. Podstatným zostáva, aké majú kompetencie a ako ich využívajú, či sú schopné koncipovať a presadzovať dlhodobé strategické projekty prinášajúce pozitívne efekty pre národnú ekonomiku i každého občana.
Jednou z "najháklivejších" súčastí slovenskej ekonomiky je jej zabezpečenie energetickými zdrojmi. Vzhľadom na celosvetový problém s budúcim akútnym nedostatkom tradičných zdrojov energie, bola by určite zaujímavý názor, ktorý iný rezort môže prevziať celkovú zodpovednosť za energetickú politiku, a jej vedecko-výskumné zázemie na jednej strane, na druhej strane za strategické otázky súvisiace s "pozostatkami" po spotrebovaných zdrojoch, napríklad otázkou zadnej časti jadrovej energetiky (vyraďovanie), ktoré podľa nového zákona patri MH SR, odstavovanie neefektívnych zdrojov energie a podporu nových koncepčných prístupov zosúladených s celkovými strategickými zámermi celej ekonomiky.
Do určitej miery za populistické možno považovať aj ďalšie "opodstatnené" zdôvodnenia tohto likvidačného kroku súvisiace s prevzatím určitých národných kompetencií integračnými orgánmi EÚ. Naše členstvo síce znamená prijatie do "spoločného hospodárskeho klubu" avšak aj v jeho vnútornom priestore panujú tvrdé súboje o prosperitu národných ekonomík a udržanie odolnosti voči záujmom ostatných domicilovaných podnikateľských subjektov. Samotný jednorazový akt vstupu do EÚ síce zmenil a štandardizoval podnikateľské prostredie ako aj podmienky, za akých naše firmy a podniky realizujú svoje výstupy na vnútornom trhu, avšak po vypršaní platnosti ochranných opatrení a postupnej strate vlastných komparatívnych predností sa situácia bude meniť. Našich partnerov z EÚ, a to je 70% nášho vývozu, zatiaľ viac-menej zaujímali len individuálne technicko-úžitkové vlastnosti tovarov, ale najmä cenové podmienky dodávok, či úspešné etablovanie ich investičných zámerov v SR. Už o dva--tri roky bude podstatnejšie, či pri domácej produkcii a odbyte aj dodržiavame dohodnuté "pravidlá" hry týkajúce sa napr. ochrany životného prostredia, ale aj celkového podnikateľského prostredia v akom sa odbyt a činnosť subjektov realizuje. Prevážna väčšina z nich má však jediného spoločného menovateľa. Tým je a bude vysoká konkurenčná schopnosť na medzinárodných trhoch, stále viac aj tzv. tretích krajín. K dosiahnutiu takéhoto cieľa však samotné členstvo automaticky nepomôže. Ich najúčinnejším katalyzátorom sú a budú len zásadné zmeny vo fungovaní hospodárstva opierajúce sa predovšetkým o vnútorné reštrukturalizáciu a progresívnu hospodársku stratégiu zohľadňujúcu vývoj a smerovanie v rýchlo sa globalizujúcom svetovom hospodárstve. Uvedený dvojjediný záprah by mohol "potiahnuť" SR hlavne smerom k rozšíreniu produkcii a predaja sofistikovaných výrobkov a služieb. Takýto relatívne jednoduchý záver však prináša ďalšie výzvy. Pokiaľ ekonomika doteraz produkovala prednostne primárne produkty, úspešne generované vnútornými komparatívnymi výhodami, najmä lacnou energiou a pracovnou silou, už teraz tieto očividné výhody rýchlo strácame. Ak by sa aj podarilo "naštartovať" nové produkčné programy s vyššou mierou pridanej hodnoty o úspešnosti ich odbytu bude rozhodovať predovšetkým vonkajší dopyt. Naviac na medzinárodných trhoch nie sú viditeľne žiadne dlhodobo volné segmenty, popr. sú rýchlo pokrývané produkciu z iných, najmä rýchlo sa industrializujúcich ázijských krajín. Z toho teda vyplýva, že hospodárska stratégia musí cieľavedome a koordinovane vo svojom vnútri prepájať produkčné schopnosti a ich smerovanie s trhovými signálmi z medzinárodného prostredia. Vonkajšie podnety musia byť spätne flexibilne absorbované a v súlade s nimi by sa mala prispôsobovať a opätovne ovplyvňovať produkcia nových hodnôt.
Terajší vládny kabinet prezentoval mnoho krát potrebu pokračovať v razantných ekonomických zmenách so zrejmou snahou čo najlepšie pripraviť SR na pôsobenie v nových integračných podmienkach. Ešte v roku 1999 sa deklarovala podporu príprave strategickej doktríny, ktorá mala nájsť pozitívnu odozvu aj v celkových reštrukturalizačných manévroch vo vnútri ekonomiky, ale najmä v zabezpečení úspešnosti jej výstupov na medzinárodných trhoch. Hoci sa podarilo realizovať konkrétne kroky v ekonomickej transformácii, len na niektorých z nich sa podpísalo MH SR. Samotný fakt, že časť strategických programov niesla pečať MF SR, ešte neznamená že mu to vždy kompetenčne patrilo, ale len to, že MH SR trpiace verme, že dočasnou "impotenciou" pri ich príprave nebolo jednoducho v existujúcom personálnom zložení opierajúcom sa prednostne o politických nominantov a nie produktívnych odborníkov, takéto smerovanie zabezpečiť.
Samotný fakt, že náš zahraničný obchod premieňa takmer 160 % nášho národného dôchodku na použiteľný produkt, potvrdzuje nielen jeho absolútnu transformačnú dominanciu, ale predovšetkým absolútne vysokú závislosť medzi produkciou samotnou a jej realizáciou v rámci vonkajších ekonomických vzťahov. Z nej celkom prirodzene vyplýva, že prvé husle v podporných stratégiách by mala "hrať" predovšetkým naša zahraničnoobchodná politika. Nakoľko stále hlbšie začleňovanie do európskych integračných štruktúr túto závislosť ešte posilňuje a predpokladaná liberalizácia medzinárodných obchodných vzťahov odbúrava posledné zvyšky v súčasnosti ešte existujúcich ochranných mechanizmov, bude od našej konkurenčnej výkonnosti doslova závisieť osud i naša budúcnosť. Pokiaľ akceptujeme, že celkové technicko-úžitkové, cenové i ostatné realizačné predpoklady nášho vývozu sa formujú v procese výroby a obchod má nielen zabezpečiť ich efektívny odbyt, ale predovšetkým permanentne indikovať zmeny na medzinárodných trhoch, získavať nových partnerov a objavovať možné realizačné medzery a tento substrát veľmi flexibilne poskytovať domácim producentom, môže rozrušenie takejto väzby priniesť až katastrofické dopady. Treba si uvedomiť, že obeh všetkých trhových signálov je v súčasnosti veľmi rýchly, nakoľko prechádzajú už zabehanými kanálmi a neustále prinášajú určitú mieru komerčného rizika. Odborníci poukazujú na to, že prerušenie väzieb medzi výrobou, obchodom a ich rekognoskačnými "čidlami", ktoré v zahraničí v našich podmienkach prezentuje predovšetkým zahraničnoobchodná sieť MH SR a SARIO, by mohlo možno definitívne zlikvidovať tento efektívny, i keď s rezervami fungujúci kolobeh existujúcich väzieb a prepojení. Z toho uhla nie je úloha MH SR ničím a nikým efektívne dlhodobo nahraditeľná.
Ďalší argument pre toto rozhodnutie sa odvíja od zlej komunikáciou a dvojkolajného rozhodovania napr. medzi MZV alebo MF SR s MH SR voči naším reprezentáciám v zahraničí, presadzovaní záujmov štátu v ministerstvom riadených spoločnostiach, podpore zahraničných investícií, čo je stále len prejavom nedostatočnej kooperácie medzi byrokratickým aparátom ako skutočnej systémovej potreby. Jej "preklenutie" si nemôže dlhodobo uzurpovať ani Koaličná rada ani prevzatie nosných kompetencií iným ministerstvom.
V každej vyspelej krajine existuje rezort, ktorý rieši :
1. základné otázky ekonomického rastu
2. tvorbu rozvojových politík a podporných stimulov
2. je partnerom pre obdobné ministerstvá iných krajín
3. je protiváhou ministerstva financií, ktoré rieši ekonomické úlohy iba fiškálne
4. je nezastupiteľným partnerom vo vzťahu k Európskej únii
V tejto súvislosti skôr vzniká pocit, že pravým dôvodom prečo je záujem dostať MH SR pod "strechu" MF alebo iného subjektu je skôr získanie kompetencie nad doteraz štátnymi či pološtátnymi spoločnosťami, vrátane možnosti opätovného "uplacírovanie lojálnych a verných na lukratívne "pašalíky" v týchto inštitúciách, či zlepšenia si svojej negociačnej pozície voči novým koaličným partnerom. Je zrejmé, že ďalšie osudy slovenskej ekonomiky, ale aj celej spoločnosti vôbec budú v najbližšom období prechádzať ďalšími historickými zaťažkávacími skúškami. Či a do akej miery ich zvládne a zoberie si ponaučenie zo svojich rozhodnutí, ale aj chýb a omylov zostáva i naďalej otvorenou otázkou. Jednou zo správnych reakcií budú odpolitizované a celospoločenskému záujmu podriadené strategické rozhodnutia, ktoré bez ideologického pátosu pripravia konkrétne kroky novej vládnej garnitúry na ich praktické presadenie. Svojho času zdôraznil český expremiér M. Zeman, že hlavnou úlohou českej zahraničnoobchodnej politiky je a bude: "presadzovanie národných ekonomických záujmov". Ich inštitucionálnym nositeľom nemôže byť v súčasnosti a ani v najbližšej budúcnosti nikto iný ako výkonná, možno v novej štruktúre koncipovaná a politického balastu i prebytočného byrokratického aparátu zbavená strategická inštitúcia spoluzodpovedná za budúce osudy a medzinárodnú emancipovanú emancipáciu Slovenska. Fakt, že jedným z najvýznamnejších volebných "sloganov" v českých voľbách je, zlúčením ministerstiev obchodu a priemyslu, informatiky, dopravy a regionálneho rozvoja, koncipovanie jediného, nového ministerstva hospodárstva značne spochybňuje argumentáciu i zmysluplnosť argumentov v súčasnosti úspešne uplatňovaných na slovenskej politickej scéne.
Autor je profesor Ekonomickej univerzity v Bratislave a bývalý poradca ministra hospodárstva