Názor: Francúzi stále protežujú domáce podniky

Francúzska ekonomika prežíva horúci začiatok leta. Vodárenská spoločnosť Veolia najskôr iniciatívne vyzvala koncern Vinci, aby sa spojili, a vzápätí ponuku stiahla. Vládou preferovaná fúzia, ktorej hlavnými aktérmi sú Suez a Gaz de France, naráža na odpor poslancov vládnej koalície. Na prvý pohľad nie je medzi týmito dvoma správami nijaká súvislosť. Pri podrobnejšej úvahe sa však vzťah dá nájsť: ak vôbec, tak fúzie sa dejú len v rámci hraníc krajiny. Zahraniční investori sa držia nápadne vzadu, najmä ak by malo ísť o prevzatie nepriateľským spôsobom. Prípad firiem Mittal a Arcelor možno považovať za výnimku, ktorá len potvrdzuje pravidlo.
"Ešte nikdy v histórii nedochádzalo k preberaniu podnikov nepriateľským spôsobom tak často ako dnes," píše Yves de Kerdel v denníku Le Figaro. Vo Francúzsku však ako by sa nič nehýbalo a krajina stojí mimo tohto procesu.
Vysvetlenie tohto fenoménu je pomerne jednoduché. Spočíva v tom, že vláda o "hospodárskom vlastenectve" nielen hovorí, ale v tomto duchu aj koná. Raz tichšie, raz hlasnejšie. Motivuje ju predovšetkým štruktúra akcionárov veľkých koncernov, pretože tu majú zahraničné fondy väčšinu.
Príklad Vivendi. Odborníci už celé roky kriticky poukazujú, že tento koncern má charakter konglomerátu, ktorý sa mieša do viacerých sfér podnikania, napríklad aj do spojov a hromadných oznamovacích prostriedkov. Burza podobné zmiešané koncerny nemiluje, preto sa akcie i v tomto prípade predávajú so značnou zrážkou. V skutočnosti sa však rozbiť Vivendi nikto neodváži, vo Francúzsku sa táto značka považuje takmer za božstvo. Aj preto, že časť jeho príjmov smeruje do francúzskej kinematografie.
Prekážku prevzatia vláda vytvorila najmä daňovou legislatívou. Keď bol Nicolas Sarkozy ministrom financií - teda pred dvoma rokmi - podnik obdaril osobitnou úpravou. Na jej základe si celkové straty môže vyrovnávať jednoduchým presunom výnosov z účtov dcérskej spoločnosti, ktorá sa stará o prevádzku mobilných sietí.
Neviditeľnú ruku štátu vidnoť aj za nedávnym pokusom o zblíženie medzi Veoliou a Vincim. Riaditeľa Veolie Henriho Proglia všeobecne považujú za dôverníka prezidenta Jacqua Chiraca. Vinci je najväčší stavebný koncern na svete. V privatizácii zhltol tučnú porciu v podobe firmy ASF, ktorá je prevádzkovateľom francúzskych autostrád. A tak v skutočnosti nie stavebná činnosť, ale práve prevádzka autostrád je tým, čo robí z Vinciho atraktívny objekt možnej fúzie. Ak by sa však Vinci dostal do zahraničných rúk, vláda by sa iste nevyhla kritike, že vypredáva rodinné striebro.
V tomto výpočte by sa dalo pokračovať. Iróniou dejín je, že niektorí vládni poslanci odopreli poslušnosť vlastnému kabinetu. Nie preto, že by azda boli proti prebratiu Suezu ako takého, ale preto, že v prípade urýchlenej privatizácie spoločnosti Gaz de France sa boja politických dôsledkov a reakcií obyvateľstva, skeptického voči kapitalizmu.
V dlhodobej perspektíve sa však trhy od politiky oslobodia. Sedia totiž pri dlhšom konci páky. Francúzski občania sú síce európskymi rekordérmi v sporení, lenže vlastné prostriedky ukladajú zväčša na vkladné knižky, nie do akcií. Francúzsku tak chýbajú inštitucionálni investori, ktorí by boli schopní zaujať strategické pozície v domácich koncernoch. Túto rolu majú teraz anglosaské fondy. A len tak ľahko sa jej nevzdajú. (gaf)